Čo má robiť mladý kresťan, ktorý prijal tomistickú teóriu vášní, ale nevie, ako ju uviesť do života? Má byť na seba prísny? Má sa „odstrihnúť“ od všetkých príležitostí k hriechu? Má viac dôverovať skúseným priateľom ako sebe? A dá sa vôbec v dnešnej kultúre formovať charakter bez neustáleho pocitu zlyhania?

V predchádzajúcom článku sme si ukázali, že podľa sv. Tomáša Akvinského vášne nie sú nepriateľom morálneho života. Nemajú byť ani potláčané, ani nekriticky nasledované. Ich úlohou je spolupracovať s rozumom a vôľou pri dosahovaní dobra.[1] To však prirodzene vyvoláva otázku: Ako sa táto spolupráca buduje v praxi?

Predstavme si osemnásťročného mladého človeka. Vyrastal v kultúre okamžitého uspokojenia. Telefón mu ponúka nekonečný prúd stimulov. Pornografia je vzdialená na jedno kliknutie, sociálne siete odmeňujú každú dávku pozornosti. Jeho vášne nie sú zlé, ale sú trénované nesprávnym smerom. Rozum už možno chápe, čo je dobré. Srdce však stále túži po niečom inom. A práve tu sa začína skutočný morálny život.

Prvé pravidlo: priprav sa na boj

Mnohí mladí kresťania očakávajú, že po obrátení sa ich vášne okamžite zmenia. Ak prijali Pravdu, chcú ju aj cítiť. Keď sa to nestane, začnú pochybovať o úprimnosti svojej viery.

Tomáš by ich upokojil. Pre neho je normálne, že aj keď rozum už spoznal dobro, jeho vášne ešte nie sú usporiadané. Nazýva to stavom zdržanlivého človeka.[2] Takýto človek robí správnu vec, ale ešte po nej spontánne netúži. Vie, že by sa mal modliť, ale chce scrollovať. Vie, že by mal zachovať sexuálnu čistotu, ale predstavivosť ho ťahá opačným smerom. A vie, že by mal odpustiť, ale hnev mu našepkáva pomstu.

To nie je zlyhanie, je to normálny začiatok. Najväčšou chybou by bolo očakávať okamžitú emocionálnu premenu. Tá prichádza postupne s formovaním cností. A cnosť sa buduje podobne ako sval: Nie jedným cvičením, ale stovkami opakovaných správnych rozhodnutí.

Druhé pravidlo: nastav si múdre hranice

Keď človek objaví, že niektoré vášne nad ním získali príliš veľkú moc, často siahne po radikálnom riešení: Vymažem všetky sociálne siete. Zruším si internet. Nebudem sa rozprávať s ľuďmi, ktorí ma pokúšajú.

Takéto rozhodnutia môžu byť niekedy správne. Nie však preto, že by naše vášne boli zlé, ale preto, že človek ešte nie je dostatočne silný. Ak sa mladý človek opakovane potkýna o rovnaký hriech, nie je prejavom slabosti odstrániť príležitosť k pádu. Je to prejav rozvážnosti. Alkoholik nemusí dokazovať svoju silu tým, že bude každý večer sedieť v bare, hoci len pri minerálke. Podobne človek zápasiaci s nečistotou nemusí dokazovať svoju slobodu tým, že bude neustále vystavený pokušeniu.

Na začiatku cesty býva často potrebná väčšia prísnosť. Nie ako trvalý ideál, ale ako liečba. Lekár predsa tiež nepredpisuje rekonvalescentovi rovnaký režim ako zdravému človeku.

Tretie pravidlo: nedôveruj hneď svojim vášňam, ani nimi nepohŕdaj

Mnohí kresťania sa pohybujú medzi dvoma extrémami. Prvý hovorí: „Nasleduj svoje srdce.“ Druhý zase opak: „Nikdy never svojim citom.“ Tomáš by nesúhlasil ani s jedným.

Neusporiadané vášne nie sú spoľahlivým kompasom. Človek, ktorý sa práve obrátil, nemôže automaticky predpokladať, že mu jeho spontánne túžby ukazujú správny smer. Ak niekoho roky formovala pornografia, egoizmus alebo závislosť na uznaní, jeho emocionálne reakcie budú často skreslené. Zároveň však nie sú nepriateľom. Ich problém nespočíva v tom, že existujú, ale v tom, že boli vychované zlými učiteľmi. Podľa Platóna sú vášne ako kone.[3] Ak sú divoké, vozataj ich musí pevne viesť. Ale jeho cieľom nie je kone zastreliť. Chce, aby raz uháňali tým istým smerom, ako chce on.

Štvrté pravidlo: dôveruj viac múdrym ľuďom ako sebe

Toto je bod, ktorý dnešná kultúra veľmi nerada počúva. Mladý človek často predpokladá, že najlepšie pozná sám seba. Tomáš je realistickejší. Ak sú naše vášne neusporiadané, skresľujú aj naše úsudky. Človek si začne nahovárať, že niečo potrebuje, hoci po tom iba zatúži. Začne si ospravedlňovať to, čo mu škodí. Práve preto kresťanská tradícia vždy zdôrazňovala význam duchovného vedenia, priateľstva a spoločenstva.

Na začiatku cesty býva rozumné viac dôverovať úsudku skúseného spovedníka, duchovného vodcu alebo múdreho priateľa ako svojim vlastným racionalizáciám. Nie preto, že by sme mali prestať myslieť, ale preto, že človek nedokáže objektívne posúdiť vlastné slepé miesta.

Piate pravidlo: pozri sa na svoje lásky

Jedna z najhlbších myšlienok sv. Tomáša hovorí, že všetky vášne vyrastajú z lásky.[4] Boj proti hriechu preto nemožno vyhrať iba zákazmi. Ak sa mladý človek pokúsi odstrániť nezriadenú túžbu bez toho, aby našiel väčšie dobro, zostane prázdny. A prázdne miesto sa skôr či neskôr opäť zaplní. Preto sa formácia vášní nezačína otázkou: „Čo musím prestať robiť?“ Ale otázkou: „Čo sa mám naučiť viac milovať?“

Človek, ktorý miluje modlitbu, nepotrebuje neustále bojovať proti rozptýleniu. Človek, ktorý miluje čistotu, nezažíva každé pokušenie ako katastrofu. A človek, ktorý miluje Krista, začína postupne vidieť svet jeho očami. Práve preto svätci neboli predovšetkým odborníkmi na sebakontrolu, ale boli odborníkmi na lásku.[5]

Šieste pravidlo: cieľom nie je neustály boj

Asi najdôležitejšie posolstvo Tomášovej náuky o vášňach je práve toto: Mnohí kresťania si predstavujú svätosť ako celoživotný zápas proti sebe samému. Akoby ideálny kresťan celý život nenávidel svet, potláčal svoje túžby a z posledných síl plnil svoje povinnosti.

Tomáš ponúka oveľa krajšiu víziu. Cieľom nie je zostať navždy zdržanlivým človekom, ale stať sa miernym. Teda takým, ktorého vášne boli postupne uzdravené a usporiadané natoľko, že začínajú túžiť po tom istom dobre ako rozum.[6] Taký človek nekoná dobro iba preto, že musí. Koná ho preto, že ho miluje. A práve vtedy sa začína objavovať radosť, ktorú moderná kultúra márne hľadá v nekonečnej sérii pôžitkov.[7]

Záver: buď trpezlivý so svojou premenou

Ak si mladý človek dnešnej doby, ktorý práve objavil tomistickú múdrosť o vášňach, priprav sa na jednu vec: tvoje vášne sa nezmenia za týždeň ani za mesiac. Ale môžu sa zmeniť.

Nečakaj okamžitú harmóniu. Neopovrhuj svojimi emóciami, nezúfaj pri pádoch. Buď rozumný pri príležitostiach k hriechu. Dôveruj múdrym ľuďom viac ako svojim racionalizáciám. A predovšetkým sa uč milovať väčšie dobro. Podľa sv. Tomáša totiž cieľom kresťanského života nie je mať menej vášní; ale mať vášne, ktoré milujú to, čo miluje rozum, a v konečnom dôsledku to, čo miluje Boh.[8]

 

Článok bol publikovaný v časopise Verbum, č. 3/2026.

 

[1] Porov. Akvinský, Tomáš. Summa theologiae. Opera omnia iussa edita Leonis XIII P. M., zv. 4 – 12. Rím: Typographia polyglotta, 1888 – 1906 (ďalej len „ST”), I-II, q. 56, a. 4: „Nakoľko (vášne) participujú na rozume, natoľko sú prirodzene uspôsobené poslúchať rozum.“

[2]  Porov. Akvinský, Tomáš. Sententia libri ethicorum. Opera omnia iussa edita Leonis XIII P. M., zv. 47. Rím: Sancta Sabina, 1969 (ďalej len „Sent. Ethic.”), lib. 7, l. 9, n. 9.

[3] Porov. Platón. Faidón. Praha: OIKOYMENH, 2005. Platón prirovnával vášne ku koňom, ktoré musí rozum krotiť. Tomáš Akvinský však ide ešte ďalej. Nestačí, aby kone poslúchali bič. Cieľom morálnej formácie podľa Tomáša je, aby sa kone naučili milovať ten istý cieľ ako vozataj. Cnosti nevytvárajú iba poslušné vášne, ale vášne, ktoré s radosťou spolupracujú s rozumom.

[4] Porov. ST, I, q. 20, a. 1.

[5] Porov. Spezzano, Daria. The Glory of God’s Grace: Deification According to St. Thomas Aquinas. Ave Maria: Sapientia Press of Ave Maria University, 2015, s. 338: „Božie adoptívne deti sú zbožšťované osobným pripodobnením sa Bohu prostredníctvom milosti, lásky a múdrosti.“

[6] Porov. Sent. Ethic., lib. 7, l. 9, n. 19 – 20.

[7] Porov. Miner, Robert. Thomas Aquinas on the Passions: A Study of Summa Theologiae, 1a2ae 22 – 48. Cambridge: Cambridge University Press, 2010, s. 94.

[8] Porov. ST, I-II, q. 3, a. 1.