Keď sa povie „vášne“, mnohým z nás napadnú dve krajné predstavy. Na jednej strane nekontrolovateľné emócie, ktoré nás strhávajú k nerozvážnym rozhodnutiam. Na druhej strane ideál chladného, racionálneho človeka, ktorý svoje city drží pevne pod kontrolou. Dejiny filozofie ukazujú, že práve medzi týmito dvoma pólmi sa pohybovalo uvažovanie o úlohe vášní v morálnom živote.[1]

Sú teda vášne nepriateľom cnosti, alebo jej spojencami? Odpoveď, ktorú ponúka tradícia reprezentovaná Tomášom Akvinským, je prekvapivo vyvážená: vášne[2] nie sú ani niečo, čo treba potlačiť, ani niečo, čomu sa treba bezvýhradne podriadiť. Sú silou, ktorú možno – a treba – formovať. Práve v tejto formácii zohrávajú kľúčovú úlohu morálne cnosti.

Človek ako telesno-duševná bytosť

Aby sme pochopili úlohu vášní, musíme začať od samotnej povahy človeka. Človek nie je čistý duch ani len biologický organizmus. Je jednotou tela a duše. To znamená, že v ňom pôsobia tri rôzne vrstvy života: vegetatívna (spojená so základnými funkciami ako výživa či rozmnožovanie), zmyslová (emocionálna a pudová) a rozumová.

Práve na úrovni zmyslového života vznikajú vášne – spontánne emocionálne reakcie na dobro a zlo, ktoré nie sú priamo výsledkom vedomého rozhodnutia. Strach, hnev, túžba, radosť či smútok prichádzajú často „sami od seba“. V tomto zmysle nie sú ešte morálnymi činmi, pretože nie sú plne pod kontrolou vôle. Napriek tomu majú obrovský vplyv na naše konanie. Intenzívna emócia môže zatieniť úsudok, oslabiť vôľu alebo naopak dodať energiu konať dobro. Všetci poznáme situácie, keď v hneve povieme niečo, čo by sme za normálnych okolností nepovedali, alebo keď strach paralyzuje naše rozhodovanie. No rovnako poznáme aj momenty, keď nadšenie, láska či súcit vedú k veľkorysým činom. Vášne teda nie sú len problémom; sú aj zdrojom dynamiky nášho života.

Dve slepé uličky: potlačenie alebo absolutizácia vášní

Filozofické tradície ponúkajú teda dve extrémne odpovede na problém vášní. Prvou je ich odmietnutie. Stoici predstavujú prvú významnú filozofickú školu, ktorá sa na vášne pozerala vyslovene negatívne. Považovali ich za „choroby duše“,[3]ktoré narúšajú rozum a bránia človeku žiť cnostne. Ideálom bol podľa nich stav apatheia – bezvášnivosť.[4] Podobnú nedôveru voči emóciám nachádzame aj u niektorých kresťanských autorov ovplyvnených novoplatonizmom,[5] ako aj u moderných mysliteľov ako René Descartes[6] či Immanuel Kant. Kant videl morálnu hodnotu činu práve v tom, že sa vykonáva „napriek“ citom, čisto z úcty k zákonu. V tejto perspektíve sú emócie skôr prekážkou, ktorú treba prekonať.[7]

Druhou extrémnou pozíciou je opačný pól: podriadenie morálky vášňam. Epikurejci hľadali šťastie v pôžitku a vyhýbaní sa bolesti.[8] Novovekí myslitelia ako Thomas Hobbes či David Hume zase tvrdili, že dobro a zlo nie sú objektívne skutočnosti, ale vychádzajú z našich pocitov.[9] Rozum má podľa nich slúžiť vášňam, nie ich usmerňovať.[10] Morálny život sa tak redukuje na riadenie túžob a maximalizáciu príjemných stavov.[11]

Obe pozície majú spoločný problém: nevidia človeka v jeho celistvosti. Buď redukujú človeka na rozum bez tela, alebo na bytosť riadenú pudmi bez objektívneho dobra. V prvom prípade sa morálny život stáva chladným a odťažitým, v druhom nestálym a subjektívnym.

Tomáš Akvinský: harmónia namiesto boja

Sv. Tomáš Akvinský ponúka tretiu cestu. Namiesto boja medzi rozumom a vášňami hľadá ich spoluprácu. Inšpirovaný Aristotelom chápe človeka ako jednotu, v ktorej majú všetky zložky svoje miesto a vlastnú dôstojnosť.

Vášne podľa neho nie sú samy osebe zlé. Sú prirodzené a patria k ľudskej dokonalosti. Problém nastáva vtedy, keď sú neusporiadané – keď nás vedú k niečomu, čo odporuje rozumu a skutočnému dobru. Zároveň však zdôrazňuje, že vášne môžu byť veľkým prínosom. Dávajú totiž energiu našim činom. Bez nich by bol morálny život suchý, ťažkopádny a v konečnom dôsledku neúplný. Preto venuje Akvinský vášňam mimoriadnu pozornosť.[12] Nezaujímajú ho len ako psychologický fenomén, ale ako kľúčový prvok morálneho života. Vášne totiž môžu človeka buď odviesť od jeho cieľa, alebo mu ho pomôcť dosiahnuť.

Politická vláda rozumu

Zaujímavý je spôsob, akým Akvinský opisuje vzťah medzi rozumom a vášňami. Nepoužíva obraz tyrana, ktorý násilne potláča poddaných. Skôr hovorí o „politickej vláde“. Rozum má viesť, ale nie despoticky. Rešpektuje, že vášne majú vlastnú dynamiku a určitú mieru autonómie.[13] Naše emócie totiž nemožno jednoducho vypnúť príkazom vôle. Každý, kto sa pokúsil „prestať sa báť“ alebo „nebyť nahnevaný“, vie, že to nefunguje. Vášne reagujú spontánne na to, ako vnímame svet.[14]

Práve preto je potrebná formácia, nie represia. Rozum má vášne usmerňovať postupne, tak aby sa samy naučili reagovať správne. Tento proces sa deje prostredníctvom opakovania činov, vytvárania návykov a postupného zlaďovania vnútorného života. Inými slovami: prostredníctvom cností.

Cnosť ako premena vášní

Morálne cnosti sa často chápu ako schopnosť robiť správne rozhodnutia. U Akvinského však majú širší význam. Neformujú len vôľu, ale celý človek – vrátane jeho emócií. Cnosť teda nie je len o tom, že „urobím správnu vec“, aj keď sa mi nechce. Jej cieľom je, aby som ju chcel robiť. Aby moje túžby, sklony a spontánne reakcie smerovali k dobru. Ide o hlbokú vnútornú premenu.

Tento rozdiel možno ilustrovať na príklade zdržanlivosti a miernosti. Zdržanlivý človek síce odolá pokušeniu, ale stále ho silno pociťuje. Koná správne, no vnútorne zápasí.[15] Mierny človek už nemá rovnaký vnútorný konflikt. Jeho túžby sú usporiadané tak, že ho spontánne vedú k dobru. Tento stav nevzniká zo dňa na deň. Je výsledkom dlhodobého formovania. Človek sa postupne učí milovať to, čo je dobré, a odmietať to, čo mu škodí. Vášne sa tak stávajú spojencami rozumu.

Vášne ako zdroj energie pre dobro

Jedným z najzaujímavejších prvkov Akvinského učenia je dôraz na „energetický“ rozmer vášní. Vášne nie sú len reakcie; sú aj hybnou silou. Dodávajú intenzitu a silu našim činom. Predstavme si napríklad človeka, ktorý chce pomôcť druhému. Môže to urobiť z čistej povinnosti, ale jeho čin bude iný, ak ho sprevádza súcit alebo láska. V druhom prípade je čin nielen správny, ale aj „živý“. Vášne ho prehlbujú a robia autentickejším.

Podobne aj odvaha nie je len rozumové rozhodnutie čeliť nebezpečenstvu. Je spojená s emóciami, ktoré treba správne usmerniť – napríklad so strachom alebo odhodlaním. Bez tejto emocionálnej dimenzie by odvaha nebola úplná.

Láska ako základná vášeň

Akvinský pripisuje osobitné miesto láske. Nepovažuje ju len za cit v romantickom zmysle, ale za základný pohyb túžby po dobrom. Láska je tým, čo nás priťahuje k tomu, čo vnímame ako hodnotné.[16]

Ostatné vášne – túžba, radosť, smútok, hnev – sa v istom zmysle odvíjajú od lásky. To, čo milujeme, ovplyvňuje, z čoho sa radujeme, čoho sa bojíme aj proti čomu sa hneváme. Formácia vášní je preto úzko spojená s formáciou lásky. Učiť sa žiť cnostne znamená učiť sa milovať správne: milovať to, čo je skutočne dobré, a správnym spôsobom.

Jednota cností a vnútorná integrita

Dôležitým prvkom Akvinského etiky je prepojenosť cností. Nemožno mať jednu cnosť izolovane. Praktická múdrosť potrebuje spravodlivosť, odvahu aj miernosť. Všetky spolupracujú na formovaní celého človeka.

To znamená, že formácia vášní nie je izolovaný proces. Týka sa celého morálneho života. Ako človek rastie v cnostiach, postupne sa mení aj jeho emocionálny svet. Výsledkom je čoraz väčšia vnútorná jednota. Človek už nie je rozdelený medzi „to, čo chce“ a „to, čo by mal“. Jeho túžby a rozhodnutia sa zbližujú. V tomto zmysle možno hovoriť o integrite – o súlade medzi rôznymi dimenziami osobnosti.

Radosť ako znak cnosti

Jedným z najkrajších aspektov tejto vízie je dôraz na radosť. Morálny život nemá byť permanentným zápasom proti sebe samému. Jeho cieľom je harmónia, v ktorej konanie dobra prináša aj emocionálne naplnenie.

To neznamená, že cnostný život je vždy ľahký. Znamená to, že smeruje k stavu, v ktorom dobro už nie je bremenom, ale prirodzeným vyjadrením osobnosti. Človek koná dobro nielen preto, že „musí“, ale preto, že „chce“. Takýto človek môže viac dôverovať svojim emóciám, pretože sú formované. Jeho spontánne reakcie ho častejšie vedú správnym smerom.[17]

Praktické dôsledky pre dnešného človeka

V súčasnej kultúre sa často stretávame s dvoma protichodnými tendenciami: buď absolutizujeme emócie („nasleduj svoje srdce“), alebo sa ich snažíme kontrolovať technikami sebaovládania bez hlbšej formácie. Akvinského prístup ponúka alternatívu. Učí nás, že emócie sú dôležité, ale potrebujú formáciu. Nie sú ani neomylným kompasom, ani nepriateľom, ktorého treba umlčať.

Prakticky to znamená:

  • učiť sa rozpoznávať svoje emócie a ich príčiny,
  • reflektovať, či nás vedú k skutočnému dobru,
  • opakovane konať dobro aj vtedy, keď je to ťažké,
  • pestovať návyky, ktoré formujú naše reakcie,
  • a byť trpezlivý v procese rastu.

Od boja k spolupráci

Možno najdôležitejším posolstvom je prechod od modelu boja k modelu spolupráce. Človek nie je arénou, v ktorej sa bije rozum s vášňami. Je skôr organizmom, ktorý sa má harmonicky rozvíjať.

Vášne sú ako energia. Môžu ničiť, ak sú neusmernené. Ale môžu aj poháňať k dobru, ak sú formované. Cnosť nie je potlačením tejto energie, ale jej nasmerovaním. Ide o proces, v ktorom sa človek učí žiť ako celok – ako bytosť, ktorej rozum, vôľa aj emócie smerujú k jednému cieľu.[18]

Záver: Poľudštenie vášní

V konečnom dôsledku ide o „poľudštenie“ našej živočíšnej stránky. Človek nie je povolaný stať sa anjelom bez emócií ani zvieraťom riadeným pudmi. Je povolaný k jednote, v ktorej všetky jeho sily spolupracujú.

Úlohou cnosti nie je umlčať vášne, ale naučiť ich hovoriť správnym hlasom.[19] Keď sa to podarí, rozum a emócie prestávajú byť v konflikte. Začínajú spolupracovať. A práve v tom spočíva krása morálneho života: nie v potlačení ľudskosti, ale v jej naplnení. Vášne tak prestávajú byť prekážkou na ceste k dobru. Stávajú sa jej spojencami – a napokon aj zdrojom radosti z dobrého života.

Článok bol publikovaný v časopise Verbum, č. 2/2026.

[1] Pozri k tomu rôzne teórie emócií v NAKONEČNÝ, Milan. Lidské emoce. Praha: Academia, 2000, s. 195 – 234.

[2] Tomáš nerozlišoval medzi vášňami a emóciami v zmysle dnešných empirických vied. Jeho pojem passiones animae zahŕňal oboje. V súlade s praxou, zavedenou Ericom D’Arcy (porov. D’ARCY. The Emotions, volume 19 (Ia2ae. 22–30). In AKVINSKÝ, Tomáš. Summa theologiae. Cambridge: Cambridge University Press, 2006, s. xxi – xxvi), v ktorej pokračuje aj Romanus Cessario (porov. CESSARIO. Sanctified Thought and Affection in Aquinas’s Teaching on Nature and Grace. In The Thomist, 2020, roč. 84, č. 3, s. 469 – 470) a ďalší, pre potreby tohto článku nebudeme medzi týmito termínmi striktne rozlišovať. Pre zaujímavý pokus o ich rozlíšenie v rámci tomistickej filozofie pozri ROBERTS, Robert C. Thomas Aquinas on the Morality of Emotions. In History of Philosophy Quarterly, 1992, roč. 9, č. 3, s. 287 – 305.

[3] Porov. pohŕdavý postoj k vášňam napríklad v CICERO, Marcus Tullius. The Tusculan Disputations. New York: Harper and Brothers, 1877, b. III, s. 94 – 97. Pre širší náhľad pozri EDWARDS, Mark W. The Expression of Stoic Ideas in the ‘Aeneid’. In The Phoenix, 1960, roč. 14, č. 3, s. 160 – 165.

[4] Porov. STRIKER, Gisela. Ataraxia: Happiness as Tranquillity. In The Monist, 1990, roč. 73, č. 1, s. 101.

[5] Napríklad sv. Bonaventúra (porov. BONAVENTÚRA Z BAGNOREGIA. Commentaria in Quatuor Libros Sententiarum Magistri Petri Lombardi. Quaracchi: Typographia Colegii S. Bonaventurae, 1882, lib. 3, d. 33, a. 1, q. 3) a bl. Ján Duns Scotus (porov. PERREIAH, Alan R. Scotus on Human Emotions. In Franciscan Studies, 1998, roč. 56, s. 325 – 345.

[6] Porov. DESCARTES, René. Œuvres de Descartes, zv. 4, Les passions de l’âme. Paríž: Victor Cousin, 1824, s. 77.

[7] Porov. KANT, Immanuel. Grundlegung zur Metaphysik der Sitten. Lipsko: Felix Meiner Verlag, 1947, s. 18 – 19: „vôli neostáva nič, čo by ju mohlo determinovať, objektívne okrem zákona a subjektívne okrem čistého rešpektovania tohto praktického zákona.“ Dá sa povedať, že Kantove učenie o vášňach je úplným protikladom Tomášovho, ktorý tvrdil, že mravný život je v konečnom dôsledku o šťastí a radosti, a tak zahŕňa aj naše vášne a citové túžby.

[8] Porov. BERGSMA, Ad – POOT, Germaine – LIEFBROER, Aart C. Happiness in the Garden of Epicurus. In Journal of Happiness Studies, 2008, roč. 9, s. 397 – 423.

[9] Porov. HOBBES, Thomas. Leviathan. Oxford: Oxford University Press, 1965, s. 41: „Neexistuje nič, čo by bolo samo osebe a absolútne také; ani nijaké všeobecné pravidlo dobra a zla, ktoré by bolo možné odvodiť zo samotnej povahy vecí, ale iba z osoby človeka.“

[10] Porov. HUME, David. A Treatise of Human Nature. Oxford: Clarendon Press, 1896, s. 415: „akokoľvek zvláštne (to) môže znieť.“

[11] Odraz Hobbesovho a Humovho dedičstva možno vidieť v neskoršej utilitaristickej etike Jeremyho Benthama a Johna S. Milla. Porov. BENTHAM, Jeremy. An Introduction to the Principles of Morals and Legislation. Kitchener: Batoche Books, 2000; MILL, John Stuart. Utilitarianism. Kitchener: Batoche Books, 2001.

[12] Otázky o vášňach zaberajú približne jednu štvrtinu jeho Summy theologiae I-II a počtom tak prevyšujú pasáže o šťastí, ľudských činoch, cnostiach či o zákone a milosti. Na hlbšiu analýzu Tomášovho učenia o vášňach odkazujeme na celú radu sekundárnej literatúry, ktorá sa okrem samotných emócií a vášní zameriava aj na širšiu tomistickú psychológiu a psychoterapiu, porov. BRENNAN, Robert E. Thomistic Psychology: A Philosophic Analysis of the Nature of Man. Tacoma: Cluny Media, 2017; ECHAVARRÍA, Martín F. Proposte per una psicologia ed una psicoterapia tomista. In Metanoeite, Rivista Italiana di Psicologia Cristiana, 2018, roč. 2, č. 1, s. 7 – 35; KENNY, Anthony. Aquinas on Mind. Londýn: Routledge, 1993; MARCHESINI, Roberto. La psicologia e san Tommaso d’Aquino. Il contributo di Padre Duynstee, Anna Terruwe e Conrad W. Baars. Crotone: D’Ettoris, 2012; MEYER, Michel. Philosophy and the Passions: Toward a History of Human Nature. University Park: Pennsylvania State University Press, 2000; MINER, Robert. Thomas Aquinas on the Passions. Cambridge: Cambridge University Press, 2010; PASNAU, Robert. Thomas Aquinas on Human Nature: A Philosophical Study of Summa Theologiae, 1a 75 – 89. Cambridge: Cambridge University Press, 2002; ZUCARO, Luigi. Cos’è un’emozione? Se le neuroscienze chiedono aiuto a San Tommaso. Siena: Cantagalli, 2019.

[13] AKVINSKÝ, Tomáš. Summa theologiae. Opera omnia iussa edita Leonis XIII P. M., zv. 4 – 12. Rím: Typographia polyglotta, 1888 – 1906 (ďalej len „ST”), I, q. 81, a. 3, ad 2: „duša ovláda telo despotickou vládou, pretože údy tela nemôžu v ničom vzdorovať príkazom duše (…). Ale intelekt alebo rozum vládne nad vznetlivým a žiadostivým apetítom politickou vládou, pretože zmyslový apetít má niečo vlastné, čím môže odoprieť rozkazu rozumu.“

[14] Podľa španielskeho teológa a filozofa, perita Druhého vatikánskeho koncilu Santiaga Maríu Ramíreza Ruíza de Dulanto, tomistické chápanie vášne vystihuje nasledujúca definícia: „Pohyb zmyslového žiadostivého apetítu nasledujúci po zmyslovom poznaní zmyslovo vnímateľného dobra alebo zla, sprevádzaný zodpovedajúcou telesnou alebo organickou zmenou,“ porov. RAMÍREZ, Santiago. De passionibus animae in I-II Summae Theologiae divi Thomae expositio (qq. xxii – xlviii). Obras completas de Santiago Ramírez. Madrid: Instituto de Filosofía Luis Vives, 1973, s. 33.

[15] Porov. AKVINSKÝ, Tomáš. Sententia libri ethicorum. Opera omnia iussa edita Leonis XIII P. M., zv. 47. Rím: Sancta Sabina, 1969, lib. 7, l. 9, n. 9.

[16] Porov. ST, I, q. 20, a. 1: „Láska sa však vzťahuje na dobro vo všeobecnosti, či už je vlastnené, alebo ešte nie je vlastnené. Preto je láska prirodzene prvým úkonom vôle a apetítu. A z tohto dôvodu všetky ostatné žiadostivé pohyby predpokladajú lásku ako svoj prvý koreň. Nik totiž netúži po niečom, ak to nie je milované dobro, ani sa nik neteší z niečoho iného než z milovaného dobra.“

[17] Porov. GONDREAU, Paul. The Passions and the Moral Life: Appreciating the Originality of Aquinas. In The Thomist, 2007, roč. 71, č. 3, s. 449 – 450.

[18] Porov. ST, I-II, q. 59, a. 5: „(čím) dokonalejšia bude cnosť, tým viac bude (následne) príčinou vášne“.

[19] Porov. ibid.: „úlohou cnosti nie je, aby sily, ktoré sú poddané rozumu, ustali od vlastných úkonov, ale aby vykonávali vládu rozumu prostredníctvom svojich vlastných aktov.“