Acédia je jednou zo siedmich hlavných nerestí. Vyvierajú z nej ako z prameňa ďalšie neresti: zúfalstvo, malomyseľnosť, otupenosť voči prikázaniam, nenávisť, zloba a vnútorné rozptýlenie mysle.

Acédia sa priamo protiví teologálnej cnosti lásky (lat. caritas). Tomáš Akvinský ju definuje ako smútok (lat. tristitia) z duchovného, to jest božského dobra, ktorý je opakom radosti (lat. gaudium).

Acédia pôsobí bezprostredne na intelektuálny apetít, teda vôľu. Vyvoláva vnútorný rozpor: rozum síce poznáva, že túžba po najvyššom dobre je správna, ale vôľa zostáva paralyzovaná a nie je schopná konať. Svojím účinkom odvádza od radosti z božského dobra, z ktorého sa láska prirodzene raduje. Spôsobuje tak ťaživý smútok v duši, ktorý znehybňuje myseľ v konaní dobra a vedie ju k postupnému zhnuseniu z každej námahy spojenej s dosahovaním božského dobra.

Cnostný človek sa vytrvalo snaží priblížiť sa k Bohu a posväcovať sa skrze modlitbu, kontempláciu a sviatostný život. Uvedomuje si škodlivosť každého hriechu a je rozhodnutý odporovať mu až do „krvi“ a pritom má prirodzenú hrôzu pred spáchaním smrteľného hriechu.

Človek trpiaci acédiou upadá do duchovnej stagnácie. Uteká pred Bohom, pretože mu jeho jarmo pripadá ťažké. Pociťuje odpor voči Bohu a nárokom cnostného života. Upadá do letargie alebo naopak do prílišnej aktivity, hľadajúc hocijaké potešenie v zdanlivom dobre. Trpí amnéziou: myslí si, že už viac nie je milovaným dieťaťom nebeského Otca. Postupom času sa približuje k strate priateľstva s milosrdným Bohom.

Už samotný názov tejto neresti naznačuje, že ide o mimoriadne zákerného protivníka. Acédia pochádza z gréckeho slova ἀκηδία, čo znamená „bez starostlivosti“. Homér v Iliade (24,54) používa prídavné meno ἀκηδής v spojení s mŕtvym telom princa Hektora, ktoré leží zohavené v stane bez starostlivosti a bez vyjadrenia patričnej úcty.

Je to silný obraz. Človek trpiaci acédiou sa postupne z vlastnej vôle stáva duchovnou mŕtvolou, pohodenou v stane bez starostlivosti a bez úcty, ktorá mu ako Božiemu dieťaťu vždy prináleží.

Ako možno zvrátiť tento stav? Je potrebné začať nanovo premýšľať o duchovných dobrách. Ako s tým začať, hoci sa mi nič nechce?

Po prvé, modliť sa. Modlitba je o rozhodnutí, nie o emóciách. Svätý Izák Sýrsky hovorí o modlitbe ako o matke, ktorá ti porodí deti – cnosti. Ak sa modlím napriek acédii, vôľa sa milosťou posilňuje a je čoraz viac schopná rozhodovať sa pre vyššie dobro.

Po druhé, tráviť čas s cnostným priateľom, ktorý netrpí acédiou. Stretnúť sa s ním, hoci nemám chuť sa s niekým rozprávať.

Po tretie, otvoriť srdce vďačnosti a úžasu. Hľadieť na všednosť okolo nás očami dieťaťa, ktoré sa bez váhania zapája do hry s láskou a nachádza v nej svoju najhlbšiu radosť.

Gilbert Keith Chesterton v Ortodoxii odhaľuje spôsob, ako v každej veci rozpoznať Boha – zdroj všetkého dobra: „Je to dobré cvičenie — v prázdnych či pochmúrnych hodinách dňa zahľadieť sa na čokoľvek, trebárs na vedro s uhlím či na knižnicu, a pomyslieť si, aký by bol človek blažený, keby práve toto vyniesol z potápajúcej sa lode na osamelý ostrov. Ale ešte lepším cvičením je pripomenúť si, že všetky veci unikli takmer len o vlások: všetko, čo máme, bolo zachránené z trosiek.“