Prvý verš žalmu býva často premenený na refrén alebo antifónu a tým sa žalm akoby uzatvára do názvu: Pán je môj pastier. Mnohí prekladatelia sa vydali touto cestou a dali žalmu názvy ako „Dobrý pastier“, „Môj pastier“ alebo „Pán – môj pastier“. Iní prekladatelia presnejšie zachovali širší význam a používali dlhšie názvy, napríklad „Pán – pastier a hostiteľ“.
Mimoriadne výstižný je názov Delitzscha: Hirt und Wirt – Pastier a hostiteľ.
PASTIERSKY A KRÁĽOVSKÝ MOTÍV
v.1 Prečo práve „pastier“?
V spoločnostiach starovekého Blízkeho východu bol pastier ideálnou metaforou vládcu, pretože:
- vedie stádo správnym smerom,
- chráni ho pred nepriateľmi,
- zabezpečuje mu potravu a bezpečie,
- hľadá stratené ovce,
- nesie zodpovednosť za jeho prosperitu.
Preto sa tento obraz objavuje v sumerskej, akadskej, babylonskej, asýrskej aj neskôr izraelskej literatúre. Keď napríklad biblickí proroci hovoria o kráľoch ako o „pastieroch“ alebo kritizujú „zlých pastierov“, nadväzujú na všeobecne známu kráľovskú metaforu v celom starovekom Blízkom východe, nie na výlučne izraelskú tradíciu.
Hoci je táto metafora rozvinutá do určitej miery podrobne, je dôležité uvedomiť si, že pojem „pastier“ bol v starovekom svete používaný ako označenie pre kráľa, ktorého úlohou bolo chrániť a zabezpečovať potreby poddaných svojho kráľovstva. Je pravdepodobné, že žalm nie je taký idylický a romantický, ako sa často interpretuje; naopak, žalmista hovorí z prostredia hlbokého nebezpečenstva a vyjadruje svoju dôveru v JHWH ako v toho, ktorý udrží stádo v bezpečí a ochráni ho pred každým nebezpečenstvom.
Žalm 23 – obraz pastiera a hostiteľa
Žalm 23 patrí medzi najznámejšie žalmy a jeho čítanie môže byť vystavené určitému riziku. Jedným z nebezpečenstiev čítania je obmedziť sa iba na jednoduchý a hlboký pocit dôvery, ktorý zo žalmu vyberieme, pričom v mysli potlačíme jeho bohatstvo a bohatú obraznosť. Ďalším rizikom je predčasná a sterilná spiritualizácia jeho realistickej obraznosti.
Preto je potrebné znovu vyniesť na povrch tieto symboly, ukázať ich základné korene a ich veľký významový potenciál. Je preto potrebné zachovať aj parafrázu, aby sa zabránilo výkladom, ktoré oslabujú živú farbu jazyka žalmu a zmenšujú jeho výrazovú silu.
Piaty polverš žalmu (v. 4b) sa nachádza v strede deviatich polveršov básne. Obraznosťou patrí k predchádzajúcej časti, ale použitím druhej osoby už patrí k časti nasledujúcej. Predstavuje stred celej lyrickej skladby z hľadiska formy aj obsahu.
Niektorí vykladači práve tento verš používajú ako kľúč k celému žalmu a jeho obraznosť redukujú na jediný jednoduchý cit: „Ty si so mnou.“
Obraz pastiera
Postava a titul pastiera ako označenie kráľa alebo Boha sa vyskytujú vo veľkej kultúrnej oblasti a sú časté v Starom zákone.
Obraz pastiera patrí do oblasti vzťahov človeka k zvieraťu. Tieto vzťahy môžu byť vzťahmi nepriateľstva, keď sa človek bráni divej šelme alebo loví unikajúce zviera, ale aj vzťahmi vlády a priateľstva s domestikovaným zvieraťom.
Domestikované zviera je do istej miery poľudštené, je „domáce“. Človek však môže nadobudnúť aj divoké a zverovité črty.
Keď človek používa obraz domestikovaného zvieraťa na vyjadrenie svojho vzťahu k Bohu, poľudšťuje svoje zvieracie sklony a ponúka sa Bohu ako „skrotený“, vedený jeho vedením.
Obraz pastiera v žalme je rozvinutý realisticky a úsporne. Básnik nevytvára podrobný opis, ale zachytáva rozhodujúce okamihy prostredníctvom malých scén. Plastickosť dosahuje koncentráciou a výberom presných a konkrétnych slovies[1].
V obraze pastiera nachádzame zelenú trávu, prameň, pri ktorom možno odpočívať, uloženie sa, obnovenie dychu a síl (alebo života), cesty, tmavé údolie, prút a pastiersku palicu. Čitateľ, ktorý pozná túto realitu, dokáže z niekoľkých básnických náznakov rekonštruovať celú scénu:
Uprostred púšte alebo nehostinnej krajiny sa objavuje svieža oáza so svojím prameňom. Ovce si líhajú na mäkkú zelenú trávu, pijú vodu a vracajú sa im sily. Potom sa vydávajú na cestu. Pastier vedie stádo správnym chodníkom, ktorý dobre pozná, aby sa ovce nestratili.
Keď cesta prechádza tmavým údolím, ovce pastiera nevidia a riadia sa zvukovými a dotykovými znakmi. Jemný úder palice vracia na cestu tie, ktoré sa odchýlili, a povzbudzuje tie, ktoré zaostávajú. Pravidelný rytmus pastierskej palice o kamene im dáva pokoj a istotu známej prítomnosti.
Ak sa hebrejské slovo nefeš preloží ako „duša“ a ṣedeq ako „spravodlivosť“, pričom sa stratí konkrétnosť zelene, cesty, údolia a palice, oslabuje sa plastickosť lyriky.
Potrebné je zachytiť realizmus scény, pretože bez neho sa symbol môže zmeniť na alegóriu.
Symboly obrazu pastiera
Verš 2 „V miestach bohatých na trávu ma ukladá (na odpočinok).“[2] Zelené pastviny po dlhej suchej a prašnej ceste prinášajú úľavu. Samotná prítomnosť zelene upokojuje oči a v sviežej tráve sa ukazuje materská zem, ktorá prijíma človeka. Zelená tráva oživuje vzťah človeka k zemi, ktorá nie je určená iba na kráčanie. Zelená tráva v Žalme 23 nie je iba estetickým obrazom prírody, ale symbolom obnoveného života a Božej starostlivosti uprostred neistej krajiny.
„K vodám odpočinku ma vedie“. Voda nielen hasí smäd, ale vracia dych, silu a energiu. Ak voda vyviera z prameňa, radosť vstupuje do človeka cez oči a pokožku, nielen cez vyprahnuté hrdlo. Voda ako nápoj a život je archetypálnym symbolom.
Verš 3 „Môj život privádza späť“ Hoci preklad „Obnovuje/osviežuje moju dušu“ má dlhú a úctyhodnú tradíciu, hebrejské slovo nefeš neznamená „duša“, ale skôr „dych života“ alebo jednoducho „život“. Obraz je taký, že človek je na pokraji smrti, takmer už nedýcha, no je oživený – jeho život je navrátený, je znovu privedený k životu.
Skúsenosť cesty sprevádza každého človeka. Technika sa mení, od chodníka až po diaľnicu, ale platí, že „cesta vzniká tým, že po nej kráčame“. Aj obraz cesty zostáva základným symbolom.
(maʿgālê-ṣeḏeq) V Žalme 23,3 nejde iba o abstraktné „cesty spravodlivosti“, ale o obraz správnych, overených a bezpečných trás, po ktorých pastier vedie stádo.
Slovo מַעְגָּל (maʿgāl) v sebe nesie predstavu vyšliapaného chodníka, koľaje alebo ustálenej dráhy. V kontexte pastierskej metafory teda nejde o to, že pastier ovcu náhodne vedie „hocikam“, ale že ju vedie po cestách, ktoré sú vhodné a bezpečné.
„Vedie ma po cestách spravodlivosti“ Podľa iných (R. Alter) touto frázou hovoriaci plynulo prechádza od metafory oviec k tomu, že o sebe začína hovoriť v ľudských pojmoch.
- 4 Ako si predstaviť tmavú dolinu?
גֵּיא צַלְמָוֶת (gê calmāvet) – doslova „údolie hlbokej tmy“ alebo „údolie temnoty“.
Tradičný preklad „údolie tieňa smrti“ vznikol zo staršieho chápania slova צַלְמָוֶת, ale mnohí dnešní hebraisti ho chápu skôr ako „hlbokú tmu“ alebo „temnú roklinu“.
V tomto žalme ide pravdepodobne o úzku, tmavú roklinu, kde:
- vysoké skalné steny vrhajú tieň,
- hrozia predátory alebo lupiči,
- prechod je úzky a nebezpečný.
Predstavuje to teda akúsi neistotu života. A tie správne chodníky občas vedú aj cez takéto „údolia temnoty“.
Tma so svojimi obavami prebúdza spomienky z detstva: tmavú chodbu, náhle prebudenie v tme, túžbu po prítomnosti blízkeho človeka a upokojenie pri dotyku alebo známom rytme. Práve v úzkosti tmy človek najviac hľadá a cíti prítomnosť niekoho blízkeho.
V žalme sa pri prechode do druhej osoby mení tón. Namiesto rozprávania v tretej osobe zaznieva radostné oslovenie: „Ty.“ V tomto „ty“ spoznávame pravého pastiera, ktorým je Pán. Tma prehĺbila osobný vzťah a ponechala iba stretnutie medzi človekom a Bohom.
Obraz hostiteľa
Druhá časť žalmu používa obraz hostiteľa. Pre pochopenie tohto obrazu je dôležitá pohostinnosť v kočovníckej kultúre. Za kruhom stanov sa rozprestiera púšť alebo step, ktorá človeka ohrozuje. Vyhnať niekoho z kruhu stanov môže znamenať odsúdenie na smrť, pokiaľ ho neprijme iný kmeň. Vtedy sa pohostinnosť stáva azylom.
V žalme môžeme vidieť utečenca prenasledovaného nepriateľmi, ktorý nachádza ochranu práva pohostinnosti. Šejk alebo beduín ho prijíma do svojho stanu, dáva mu jesť a piť a pomazáva mu hlavu voňavým olejom.
Nepriatelia sa zastavia pri vchode do stanu. Keď vidia utečenca jesť a užívať pohostinnosť, chápu, že je pod ochranou hostiteľa. Útok by bol porušením posvätného práva pohostinnosti a urážkou hostiteľa. Keď utečenec prijme jedlo a nápoj, hostiteľ mu poskytne sprievod, ktorý ho odvedie tam, kam potrebuje.
Táto časť žalmu je striedmejšia a menej plastická. Duchovná rovina sa začína prekrývať s metaforickými obrazmi, najmä keď vieme, že sprievod tvoria „Dobrota a vernosť“ a cieľom je „dom Pána“.
Druhá časť žalmu pridáva symboly jedenia a pitia, pomazania a vône, spoločenstva a domu. Sú jednoduché a zároveň bohaté.
Pomazanie olejom bolo súčasťou pohostinnosti a znakom sviatku. Vône a parfumy vytvárajú atmosféru slávnosti, oleje chránia pokožku pred nepriazňou počasia.
Spojenie obrazov pastiera a hostiteľa
Oba obrazy žalmu sa spájajú v tradícii Exodu. Pri odchode z Egypta vedie Pán svoj ľud púšťou ako stádo a poskytuje mu vodu, jedlo a odpočinok. Keď Izrael prichádza do zasľúbenej krajiny, Pán ho prijíma ako hostiteľ, ktorý ho pozýva do svojho územia.
Texty tradície Exodu hovoria:
Ž 77,21: „Viedol si svoj ľud ako stádo.“
Ž 68,11: „Tvoje stádo sa usadilo v krajine, Bože, ktorú si vo svojej dobrote pripravil pre chudobných.“
Ex 15,13: „Viedol si ich k príbytku svojej svätosti.“
Celá báseň zostáva v pohybe až do záverečného verša. Odpočinok predchádza ceste: stádo si ľahne, napije sa a potom pokračuje v putovaní. Utečenec sa naje a napije a potom pokračuje pod ochranou sprievodu. Cieľom je dom Pána.
Žalm končí napätím medzi dvoma obrazmi: medzi cestou a príbytkom, medzi stádom a hosťom, medzi celým životom a dňami bez konca.
Záver
Žalm 23 predstavuje Boha ako pastiera a hostiteľa, ktorý človeka nenecháva napospas neistote, ale vedie ho, chráni a stará sa oňho. Obraz pastiera ukazuje, že JHWH pozná cestu, vedie po správnych chodníkoch a sprevádza aj cez temné údolia života. Žalm nepopiera nebezpečenstvo, ale vyznáva dôveru v Božiu prítomnosť uprostred neho. Obraz hostiteľa zároveň ukazuje Boha, ktorý prijíma ohrozeného človeka, poskytuje mu bezpečie a pripravuje mu miesto pri svojom stole.
[1] Plastickosť obrazu znamená schopnosť textu vytvoriť živý, konkrétny a názorný obraz, ktorý si čitateľ vie predstaviť takmer ako scénu pred očami. Je to vlastnosť, pri ktorej slová „vytvárajú tvar“ a dávajú obrazu hmatateľnosť.
[2] PÁN nie je iba niekto, kto poskytne dobré miesto na odpočinok; je to aktívny pastier, ktorý ovcu uloží, zaistí jej bezpečie a stará sa o jej potreby.
