Tomáš Akvinský ako dobrý hospodár

„Bol to človek zapálený pre pravdu, neúnavný hľadač Božej tváre. Jeho životopisec uvádza, že už ako dieťa sa pýtal: Čo je Boh? Táto otázka Tomáša sprevádzala a motivovala po celý jeho život, pričom toto hľadanie pravdy o Bohu bolo poháňané a preniknuté láskou.“ Týmito slovami sa pápež František prihovoril účastníkom 11.tomistického kongresu, ktorý sa konal v Ríme v septembri 2022.¹ Vskutku, neúnavné hľadania pravdy poháňané láskou, to je červená niť, ktorá sa tiahla celým životom brata Tomáša, ktorého jubileum, 750 rokov od narodenia pre nebo, si v tomto roku pripomíname.

Život Tomáša Akvinského je akoby skrytý pod listami jeho spisov a v tieni jeho náuky. Intelektuálnym géniom sa to stáva. Je to totiž v prvom rade ich celoživotné dielo či odkaz, čo fascinuje čitateľov, a nie faktografické údaje ich životného príbehu. Avšak poznávanie života daného mysliteľa je poznávaním kontextu, v ktorom vznikali jeho diela. A poznávanie kontextu je vstupnou bránou pre hlbšie pochopenie konkrétneho spisu či myslenia daného autora. Kto chce preniknúť do učenia Anjelského učiteľa, musí spoznať aj jeho životný príbeh. Ten Tomášov bol vskutku zaujímavý.

Tomáš sa narodil do málo významnej šlachtickej rodiny na hrade Roccasecca blízko Neapola zrejme v roku 1224.² Toto rodinné panstvo, patriace do grófstva Akvino, sa nachádzalo na hranici medzi pápežským štátom a cisárskym kráľovstvom. Hraničná poloha panstva predurčila Tomášovu rodinu k viacerým ťažkostiam, ktorá tak musela často hľadať určitú rovnováhu medzi vplyvom a záujmami jednej či druhej strany. Tomášov brat Rinaldo bol dokonca popravený cisárom Fridrichom II. za to, že začal podporovať stranu pápeža Inocenta IV. Tieto udalosti prispeli k tomu, že neskôr Tomáš, už ako zrelý mysliteľ, bol schopný opísať vzťahy svetskej a duchovnej moci prenikavým spôsobom.

Ako posledný z deviatich detí bol Tomáš predurčený pre duchovný stav. Jeho rodičia ho už ako päťročného poslali do slávneho benediktínskeho opátstva na Monte Cassino, pričom očakávali, že až Tomáš dospeje a nastane vhodná doba, ich syn sa stane miestnym opátom. Po zhruba ôsmich rokoch mladý Tomáš opúšťa Monte Cassino a prichádza do Neapola, aby tam pokračoval v štúdiu na univerzite založenej kráľom Fridrichom II., na ktorej prekvitá záujem o Aristotelove diela a najmä jeho filozofiu. Toto stretnutie s Filozofom, ako neskôr bude Tomáš nazývať Aristotela vo svojich spisoch, významne prispelo k Tomášovej intelektuálnej formácii. Okrem toho, v Neapole Tomáš stretáva žobravých rehoľníkov z Rehole kazateľov. Hoci v tom čase v dominikánskom kláštore pobývali len dvaja bratia, Tomáš je oslovený ich spôsobom života, ktorý po vzore svätého Dominika je založený na štyroch pilieroch: modlitba, spoločný život, štúdium a kázanie. V apríli 1244 prijíma dominikánsky habit, po čom sa začína viac ako rok trvajúce presviedčanie zo strany jeho rodiny, najmä matky, aby toto rozhodnutie zmenil. Tomáš je však neoblomný a svoje rozhodnutie nezmení ani po niekoľko mesačnom „domácom väzení“. Akvinského životopisci³ uvádzajú, že Tomáš ani v tomto období nezaháľa a usilovne sa venuje štúdiu, a to najmä štúdiu Biblie ako aj Knihy sentencií Petra Lombardského, ktorá bola v tom období považovaná za hlavný východzí text pri výučbe na teologických fakultách. Toto Tomášovo nastavenie – umne využívať každú minútu času – ho sprevádzalo od ranej formácie v kláštore cez domáce väzenie až po obdobie univerzitného učiteľa. Celý jeho život.

Obdobie domáceho väzenia preverilo a zároveň upevnilo Tomášovo povolanie k dominikánom. Keď neskôr Tomáš uvažuje nad tým, aké sú najväčšie prekážky pre mladých ľudí, ktorí túžia vstúpiť do rehole, ako prvé uvedie rodinu a lásku k rodičom. Pri svojich úvahách sa oprie aj o autoritu svätého Hieronyma: „Ak si otec ľahne na cestu, aby si nemohol prejsť, neváhaj a šliapni na neho.“⁴ Tomáš, vychádzajúc zo svojej osobnej skúsenosti, pridá v texte k otcovi aj matku.⁵ Tieto slová, nech sú pre nás akokoľvek šokujúce, nie sú o pohŕdaní rodičmi, ale o promptnej odpovedi na Božie volanie. Ak by sme z týchto tvrdých výrokov usúdili, že rodina zavrhla Tomáša a on sa jej odcudzil, mýlili by sme sa. Vieme totiž, že až do konca svojho života Tomáš príležitostne navštevoval svojich najbližších, ak mu to okolnosti umožnili. Tomášove vzťahy s rodinou zostali pevné. Ale prvé miesto už patrilo spoločenstvu rehoľných bratov a poslaniu, ku ktorému ho Boh povolal.

Po afére domáceho väzanie brat Tomáš odchádza v roku 1246 do Paríža a neskôr do Kolína nad Rýnom, pričom na oboch miestach sa pod vedením Alberta Veľkého, ktorý rozpoznal enormný talent svojho žiaka, venuje štúdiu filozofie ako aj teológie. Na Albertovo odporúčanie sa Tomáš vracia do vtedajšieho centra teologického diania, na Parížsku univerzitu, kde píše svoj Komentár na Knihu sentencií, ktorý je jeho prvým veľkým a významným dielom. Tesne pred jeho dokončením mu rektor univerzity udeľuje licenciu učiť a po inauguračnej prednáške sa Tomáš v roku 1256 stáva „magistrom Svätého Písma“ s tromi úlohami: legere (komentovať Písmo), disputare (vyučovať vtedy bežným spôsobom, pri ktorom sa poslucháčí aktívne zapájajú do vyučovacieho procesu formou námietok k prednášanej téme) a praedicare (kázať). Keďže v čase inauguračnej prednášky má Tomáš len 31 rokov a štatút univerzity stanovuje minimálny vek magistra 35 rokov, výnimku mu udeľuje samotný pápež Alexander IV.⁶ Aj táto skutočnosť poukazuje na výnimočné intelektuálne schopnosti mladého teológa.

Toto prvé obdobie Tomášovho pôsobenia ako magistra teológie na Parížskej univerzite bolo vyplnené aj Tomášovou obhajobou žobravých reholí. Spor medzi svetským klérom a žobravými rehoľami, ktorého predmetom bolo aj pôsobenie rehoľníkov na pôde univerzity, bol v konečnom dôsledku sporom o samotnú existenciu žobravých rádov, ktorý sa tiahol už niekoľko desaťročí. Niekedy sa daný spor vyostril natoľko, že došlo až k fyzickým stretom a násiliu. Napríklad počas Tomášovej inauguračnej prednášky musela byť bezpečnosť prítomných zabezpečená kráľovskými vojakmi. Novosť žobravých reholí vyvolávala obavy v radoch svetského kléru. Tomáš sa nebál týchto konfliktov a viacerými svojimi spismi významným spôsobom prispel k obhajobe existencie dominikánov či františkánov a k následnému upokojeniu situácie. Žobravé rehole sa udomácnili v Cirkvi a stali sa jej pevnou súčasťou.

Po skončení funkčného obdobia v roku 1259 magister Tomáš opúšťa Paríž a na príkaz svojich predstavených prichádza do Talianska, konkrétne do Orvieta (1261-1265) a Ríma (1265-1268). V Orviete, kde sa vtedy nachádzala pápežská kúria, Tomáš začína písať Kompendium teológie, ktoré malo byť stručným a prehľadným výkladom právd viery a mravov pre tých, ktorí sú zaneprázdnení prácou (propter occupatos), a tak nemajú čas na hlbšie skúmanie všetkých aspektov viery. Počas pobytu v Orviete Tomáš dokončuje dielo známe pod názvom Suma proti pohanom, hoci jej celý názov znie Kniha o pravde katolíckej viery proti omylom neveriacich. Hoci názov naznačuje, že by sa malo jednať o apologetický spis, pôvodný úmysel autora bolo zrejme napísať knihu pre tých kresťanov, ktorí s nekresťanmi nadväzovali rôzne kontakty. Na žiadosť vtedajšieho pápeža Urbana IV. začína Tomáš zostavovať dielo Zlatá reťaz (Catena Aurea), ktorá je výnimočným komentárom všetkých štyroch evanjelií pozostávajúcim z mnohých citácií cirkevných otcov. Je udivujúce, aké obdivuhodné sú Tomášove patristické znalosti. Veď v danom komentári používa texty od takmer 60 gréckych a viac ako 20 latinských otcov. Popredný francúzsky biblista C. Spicq tak právom nazval toto dielo baňou pre exegétov, teológov a kazateľov.⁷

V Ríme, na žiadosť svojich predstavených, Tomáš zakladá študijné centrum pre mladých dominikánov rímskej provincie, v ktorom sa im má dostať kvalitná teologická formácia pre ich pastoráciu spočívajúcu najmä v kázaní a spovednej službe. Práve to bolo podnetom pre Tomáša, aby sa pustil do písania Teologickej sumy, prepracovaného výkladu teológie pre začiatočníkov (incipientes), ktorí však už určité filozofické a teologické základy ovládali. Táto Tomášova syntéza náuky o Bohu je dielom génia, ktorý nazerá na realitu v jej celku a približuje tajomstvo Trojjediného Boha, ktorý je Stvoriteľom všetkého, čo existuje, ako aj tajomstvo človeka, ktorý sa skrze Krista vracia k Bohu, cieľu svoje existencie. A hoci Tomáš na tejto Sume pracoval prakticky až do konca svojho života, nestihol ju dokončiť.

O pár rokov neskôr bol Tomáš znovu povolaný do Paríža (1268-1272), aby vyučoval a pôsobil na tamojšej univerzite. Opäť bol nútený vložiť sa do obhajoby žobravých reholí a najmä ich pôsobenia na univerzite. Tomáš sa taktiež pustil do obhajoby používania Aristotelovej filozofie v rámci teológie, a to nielen pred tými, ktorí Aristotela úplne odmietali a vnímali ho ako ohrozenie kresťanskej viery, ale aj pred tými, ktorí jeho myslenie nesprávne interpretovali (tzv. averroisti), a tak dochádzali k filozofickým či teologickým omylom. Aj tieto situácie zrejme prispeli k tomu, že sa Tomáš v tomto období pustil do komentovania Aristotelových diel v rámci „svojho voľného času“. Okrem týchto komentárov Tomáš pokračoval v zostavovaní Sumy, pracoval na rôznych filozofických spisoch, či písal Komentár k Jánovmu evanjeliu. Keď si uvedomíme, že komentovanie biblických kníh bolo hlavnou úlohou magistra teológie, udrie nám do očí fakt, akým širokým záberom záujmu Tomáš vynikal a akým plodným autorom bol. Znalci Akvinského dospeli k tomu, že v tomto období bol Tomáš schopný priemerne za deň vyprodukovať text, ktorý je ekvivalentný dvanástim (!) stranám vo formáte A4.⁸ Dvanásť strán hutného textu denne, v ktorom Tomáš rieši aktuálne a náročné teologické či filozofické problémy. Tomáš takéto množstvo textu nemohol vyprodukovať sám. Bolo to možné len kvôli tomu, že mal po ruke tím sekretárov či pisárov, ktorí mu pomáhali zoskupovať textové zdroje, o ktoré sa Tomáš opieral, alebo zapisovali to, čo Tomáš diktoval. Či už Tomáš niekedy diktoval súčasne trom či štyrom pisárom, ako to tvrdia viaceré historické záznamy, alebo sa jednotliví pisári počas dňa striedali, aby stačili Tomášovmu tempu formulovania myšlienok a následnému diktovaniu, to všetko ukazuje na mimoriadny a až nadľudský výkon brata Tomáša.

Akvinský počas svojej akademickej činnosti vystriedal viacero univerzít či miest, kde pôsobil. Z miesta na miesto sa väčšinou presúval pešo. Ak zrátame dĺžku všetkych známych Tomášových ciest, dostaneme číslo 10 000 kilometrov.⁹ To je približne 13 svätojakubských ciest so začiatkom vo francúzskom Saint-Jean-Pied-de-Port alebo 26 násobok vzdialenosti medzi Bratislavou a Košicami. Tomáš mal určite robustné telo, ako o tom svedčia historické záznamy, ale prisudzovať mu nadmierne obéznu postavu a spájať ju s telesnou nemotornosť, ako sa to niekedy stáva, zrejme nie je na mieste.

Po skončení svojho druhého učiteľského pobytu v Paríži prichádza Tomáš do Neapola (1272-1273), kde vyučuje teológiu na miestnej univerzite. Píše biblické komentáre na Pavlove listy a Žalmy, dokončuje svoje rozpísané spisy. Okolo 6. decembra 1273 zažíva mystickú skúsenosť (predchádzalo jej niekoľko iných v predošlých dňoch), po ktorej prestáva systematicky písať: „Už nemôžem pokračovať. Všetko, čo som napísal, mi v porovnaní s tým, čo som videl, pripadá ako slama.“ Samozrejme, Tomáš tým nechcel povedať, že jeho celoživotné dielo nestojí za nič. Slovo „slama“ v použitom kontexte skôr poukazuje na odlíšenie zrna skutočnosti od slamenných slov, do ktorých je daná skutočnosť zabalená.¹⁰ Tomáš vo videní nahliadol na skutočnosť a videl, ako ďaleko k nej majú jeho slová, nech boli akokoľvek precízne formulované. Táto mystická skúsenosť Tomášom skutočne zatriasla.

Keď pápež Gregor X. povolal Tomáša na koncil do Lyonu, začiatkom februára 1274 tak činí a vyberá sa na cestu. Počas nej na žiadosť opáta z Monte Cassina napísal svoje posledné dielo, v ktorom odpovedal na otázku tamojších benediktínskych mníchov týkajúcu sa vzťahu medzi dokonalou Božou vševedúcnosťou a ľudskou slobodou. Zo spisu je zrejmé, že jeho intelekt ešte stále prekypoval silou. Avšak po celý čas náročnej cesty Tomáš pociťuje únavu, ktorá ho napokon prinútila zastaviť sa v cisterciátskom opátstve vo Fossanova, kde 7. marca 1274 zaopatrený sviatosťami zomiera.

Svätý Tomáš Akvinský po sebe zanechal rozsiahle dielo prenikavej hĺbky, ktoré čitateľa vtiahne do procesu poznávania reality či hľadania pravdy, nech sa týka čohokoľvek. Tomášovo hľadanie a nachádzanie pravdy nie je len výsledkom intelektuálnej geniality jednotlivca, ale aj ovocím dialógu s mnohými významnými kresťanskými či pohanskými mysliteľmi. Ako sa vyjadril jeden súčasný znalec svätého Tomáša, francúzsky dominikán Thierry-Dominique Humbrecht: „Čítať Tomáša Akvinského znamená vstúpiť do lesa plného autorov, kde rastú spoločne teológovia a filozofi.“¹¹ Po sčítaní všetkých autorov, či už gréckych alebo latinských, pohanských alebo kresťanských, arabských či židovských, ktorých Tomáš vo svojich spisoch používa, by sme došli k číslu 164! A to sme ešte nezarátali samotnú Bibliu, citácie z liturgie, heretikov, rôzne myšlienkové školy a sekty, neidentifikovaných anonymných autorov. Tomáš hľadá odpovede na otázky svojej doby pomocou tohto rôznorodého spoločenstva.

V práci so svojimi zdrojmi sa brat Tomáš podobá hospodárovi z Matúšovho evanjelia, „ktorý vynáša zo svojej pokladnice nové i staré veci“ (13, 52). Dobrý hospodár si uvedomoval hodnotu nových i starých vecí, vedel, že nové veci nerobia automaticky tie staré neplatnými, či zastaralými, a že nové veci často očisťujú, poprípade vysvetľujú tie staré. Podobne si bol Tomáš vedomý veľkej hodnoty svojej pokladnice nazhromaždených zdrojov, z ktorej podľa potreby vynášal znalosti nové i staré, názory kresťanských i pohanských autorov, a to všetko za účelom spoznávania reality, či už tej prirodzenej alebo nadprirodzenej.

Samozrejme, zdroje, z ktorých Tomáš čerpal, boli hierachicky usporiadané. Na vrchole tejto hierarchie bolo Sväté písmo nasledované cirkevnými otcami, ktorí Písmo komentovali a napokon filozofi, ktorí boli autoritou v oblasti rozumového poznania. Pre Tomáša bola síce filozofia v službách teológie, ale zároveň uznával jej autonómiu a dôležitosť. Preto sa aj v teologických otázkach nebál obracať k tým filozofom, ktorí mu pomohli lepšie uchopiť a sformulovať odpoveď na otázky týkajúce sa viery či mravov. Viera totiž predpokladá rozum podobne, ako milosť predpokladá prirodzenosť. A tak ako milosť neničí prirodzenosť, ale ju zdokonaľuje, tak ani viera neníčí rozum, ale ho osvetľuje.¹²

Z uvedených troch druhov prameňov jedine Písmo má pre Tomáša absolútnu autoritu, keďže to nie je ľudské, ale Božie slovo, ktoré je pravidlom viery. Ostatné spisy či už cirkevných otcov alebo filozofov obsahujú argumenty, ktoré majú len relatívnu hodnotu. Pri hodnotení nejakého výroku tak pre Tomáša nie je určujúce to, kto je jeho autorom, ale to, čo je jeho obsahom. Badať však, že cirkevní otcovia požívajú u Tomáša väčšiu úctu ako filozofi. Pri hodnotení tvrdení a náuk cirkevných otcov používa Tomáš tzv. expositio reverentialis, čiže úctivé vysvetlenie. Vedomý si historickej podmienenosti daných výrokov ako aj možnej chyby pre preklade či prepisovaní daného vyroku, Tomáš pomerne často pri nejasných či nepresných tvrdeniach cirkevných autorít prehlási, že síce sformulovanie ich myšlienky je nemotorné, ale ich úmysel sa zhoduje s pravdivým názorom v danej veci. Napriek tejto zjavnej úcte Tomáš vedel cirkevným otcom aj odporovať. Vie o tom svoje napríklad svätý Ján Zlatoústy, ktorý prehlásením, že Panna Mária nebola uchránená od všetkých osobných hriechov, zašiel podľa Tomáša až príliš ďaleko.¹³

K filozofom a ich myšlienkam sa Tomáš stavia kritickejšie. Aristoteles, Platón, Avicenna, Averroes, Maimonides a viacerí iní nekresťanskí myslitelia, tí všetci si našli v nejakej miere cestu k Tomášovi, ktorý aj v ich náukách nachádza zrnká pravdy. Tomáš je totiž presvedčený, že všetko pravdivé, nech to povedal ktokoľvek, pochádza od Ducha Svätého,¹⁴ a zbieranie zrniek pravdy vo filozofických spisoch nie je ničím iným ako zbieraním ovocia pôsobenia Ducha Svätého. Tomáš je vďačný za každé zrnko pravdy, ktoré objaví u akéhokoľvek mysliteľa, lebo všetci spolu tvoria jedno spoločenstvo hľadačov pravdy, ktorí si navzájom pri hľadaní pravdy pomáhajú. Na úvodných stránkach svojho Komentára k Aristotelovej Metafyzike Tomáš vyjadruje svoju vďačnosť dokonca aj tým, ktorí sa vo svojich úvahách mýlia, lebo svojou chybou vyvolali diskusiu, čím dali ostatným možnosť vystihnúť pravdu v danej oblasti lepšie a presnejšie. Svätý Tomáš húževnato hľadal pravdu nie osamote, ale v spoločenstve mnohých kresťanských ako aj pohanských mysliteľov. Nie je tento Tomášov postoj k zdrojom svojho myslenia inšpiratívny aj pre nás?

Od Tomášovej smrti nás delí 750 rokov. S tým už nič neurobíme. Od čítania jeho diel nás delia najmä predsudky typu: „Tomáš je už zastaralý a prekonaný“. S tým ale niečo urobiť môžme. Minimálne to, že sa ponoríme do nejakého Tomášovho diela – či už Sumy teologickej, Kompendia teológie alebo Výkladu Vyznania viery a Desatora – a na pomoc si vezmeme vhodné úvody k týmto knihám. S istou dávkou vytrvalosti napokon zistíme, že ten zastaralý Tomáš až taký zastaralý nie je. Samozrejme, niektoré jeho pohľady sú už prekonané, ale v mnohých sférach teológie a filozofie Tomáš dodnes drží krok so súčasným bádaním. Ak nie viac ako len to.

Tento článok bol pôvodne publikovaný v časopise Verbum 1/2025.