Mnohí sa zhodnú na tom, že svedomie je, no máloktorí sa zhodnú na tom, čo to je. Takto Cajetan Cuddy, OP, vykresľuje paradox, ktorý sa vyskytuje v diskusiách u morálnych filozofov. V každodennom živote je bežné počuť výroky ako: „Mám výčitky svedomia“ alebo „On koná podľa najlepšieho svedomia a vedomia“. Skúmanie povahy fenoménu svedomia a jeho mechanizmov priblížia, čo presne sa pod týmito výrokmi skrýva. Mimo iného sa ukážu aj dôvody toho, prečo je dôležité riadiť sa svedomím, i keď to človeka vedie k objektívne zlému skutku.

V prvom rade preskúmame, čo je subjektom svedomia, respektíve s čím svedomie pracuje. To nám pomôže definovať, čo je svedomie a akú rolu zohráva. Ďalej sa pozrieme na mechanizmus, ktorý predchádza činnosti svedomia, a na to, aké sú implikácie takejto konceptualizácie do každodenného života. 

Prvotný pohľad na históriu slova „svedomie“ nám pomôže ako odrazový mostík k tejto analýze. Latinské conscire alebo „byť si vedomý“ je základom slova conscius, teda „vedomý všeobecne“ (vedomý), a taktiež slova conscientia, čo je „vedomie v morálnom zmysle“ (svedomie). Keďže morálka je veda o hodnotení ľudského konania, zdá sa, že svedomie má niečo dočinenia s vedomým hodnotením (správnosti či nesprávnosti) ľudského konania. Táto interpretácia by možno mnohým prišla intuitívna. No je treba upresniť, čo presne hodnotíme, keď hodnotíme ľudské konanie?

Ľudské konanie je každé konanie, ktoré je vedomé, dobrovoľné a úmyselné. Štúdium na skúšku z práva, zasnúbenie sa, ale i kradnutie a klamstvo sú skutky, nad ktorými rozmýšľame a ktoré si vyberáme. Mimovoľné poškrabanie hlavy, kŕčovité myknutie viečkom alebo rast vlasov či nechtov teda neklasifikujeme ako ľudské konanie, ale skôr ako nevedomý, nedobrovoľný a neúmyselný „akt človeka“ podobný aktu iného zvieraťa. Druhý typ aktu sa „udeje sám od seba“, kdežto prvý typ aktu sa nikdy neudeje „len tak“. Nikto sa predsa nezasnúbi „len tak“ z ničoho nič!

Každé hodnotenie predpokladá nejaké kritérium, na základe ktorého sa môže súd vykonať; kritérium, s ktorým sa môže akt porovnať. Týmto kritériom musí byť istý typ poznania. Preto Akvinský definuje svedomie ako „aplikáciu poznania na konkrétny prípad konania“ (táto definícia sa čoskoro ozrejmí). Ďalej túto aplikáciu, tento akt delí na dva. Prvým aktom je byť si vedomý (conscire/conscius), že človek vykonal skutok. Toto je podstatné pre ďalší postup, pretože ak si človek nie je vedomý toho, že niečo vykonal, tak nie je reč o ľudskom konaní v pravom zmysle slova (spomeňme si na definíciu ľudského konania z predošlého odseku). Druhým aktom je samotný súd, ktorý sa taktiež delí na dva typy. Podľa Akvinského súdime buď budúci možný akt, prítomný akt, alebo akt z minulosti. Ak aplikujeme poznanie na budúci možný alebo na prítomný akt, zistíme, že by sme mali alebo nemali niečo vykonať. „O tomto zistení sa hovorí, že podnecuje alebo nabáda, alebo zaväzuje.“ Ak, naopak, aplikujeme poznanie do aktu z minulosti, skúmame, čo sme mali alebo nemali vykonať. „O tomto skúmaní sa hovorí, že obviňuje [spôsobí výčitku] alebo ospravedlňuje [dáva dôvod „obrániť“ svoje konanie].“ Toto je zjednodušený nákres toho, čo znamená „aplikácia poznania na konkrétny prípad konania“ – činnosť svedomia.

Ako teda vieme, ktoré naše konanie je správne a ktoré je nesprávne? Vďaka poznaniu, ktoré sa stane sudcom pre daný skutok. No odkiaľ toto poznanie pochádza a čo je konkrétnym obsahom tohoto poznania? To preskúmame nabudúce.

(Táto jednohubka je čiastočne inšpirovaná článkom St. Thomas Aquinas on Conscience od už spomínaného Cajetana Cuddyho, OP.)