Ako vyzerá dominikánske povolanie? Možno by niekto povedal: „No, dominikánske povolanie, to sú predsa 4 piliere dominikánskej spirituality (teda modlitba, štúdium, bratský či komunitný život a kázanie), ktoré sa žijú v konkrétnom životnom stave povolaného (brata, sestry, mníšky či dominikánskeho laika).“ Problém je, že tieto 4 prvky našu rehoľu a naše povolanie od tých ostatných vôbec neodlišujú. Veď ktorá rehoľa sa nemodlí, ktorá v nijakej miere neštuduje? Ktorá rehoľa nežije komunitne a neohlasuje Kristovo evanjelium? Ak teda tieto 4 piliere naše povolanie od iných neodlišujú, ako ho môžu definovať? Na nasledujúcich riadkoch sa pozrieme na to, čo je to osobitné, ktoré naše povolanie od tých ostatných odlišuje.

(Prednášku si môžete pozrieť TU.)

Dominikánske povolanie, to je množstvo prvkov, ktoré, ak sa posudzujú samostatne, nie sú veľmi zlučiteľné. Dnes my, bratia, dominikáni, niekedy vidíme napätie medzi modlitbou a štúdiom ako prostriedkami kontemplácie na jednej strane a kázaním a životom v komunite ako tými aktívnymi prvkami na strane druhej. V minulosti skôr naši bratia vnímali ťažkosť v zjednotení kázania a štúdia ako aktívnymi zložkami nášho života s modlitbou a bratským životom ako tými pasívnejšími, kontemplatívnymi črtami. Tu sa však paradoxy dominikánskeho povolania nekončia.

Na jednej strane sa totiž naša spiritualita často odvoláva na tvrdenie sv. Tomáša, že „milosť neničí prirodzenosť, ale ju zdokonaľuje.“ Privedený do dôsledkov dáva tento výrok taký priestor na rozvoj našich schopností, že sv. Tomáš bol niektorými svojimi odporcami obžalovávaný z naturalizmu. Teda sa im zdalo, že Tomáš príliš veľkú dôveru vkladá do prirodzených schopností človeka – podľa nich na úkor Božieho pôsobenia. Presne títo ľudia videli, či chceli vidieť v Tomášovi viac filozofa ako teológa. Niektorí z nich tvrdili, že Tomášova Summa teológie skôr sprostredkúva čitateľom Aristotelovu múdrosť než evanjeliovú a múdrosť sv. Pavla. Vyčítali Tomášovi, že sa jeho diela podstatne odlišovali od klasických diel veľkých duchovných autorov, ako je trebárs Nasledovanie Krista od Tomáša Kempenského.

Takže na jednej strane dominikánska spiritualita najneskôr od sv. Tomáša pripisovala ľudským schopnostiam veľkú hodnotu a veľa od nich očakávala. Na druhej strane, táto istá spiritualita od svojich počiatkov kládla veľký dôraz na umŕtvovanie, ako to ukazujú naše staršie stanovy. Nočné ofícium, trvalá abstinencia, pôsty a ďalšie mníšske prvky, ktoré sa novodobým reholiam javili ako nezlučiteľné s ich apoštolskou aktivitou. Tento istý rys sa nachádzal aj v Stanovách 3. rádu, ktorý sa kedysi volal Rád pokánia. Zvlášť sa asketická črta prejavuje v prísne disciplinovaných životoch dominikánskych svätých a blahoslavených, v ich zvláštnej úcte k bolestným tajomstvám ruženca, či stigmách, ktoré mnohí z nich prijali. Nie náhodou má naša rehoľa najviac stigmatizovaných svätých spomedzi všetkých reholí.

Napriek prísnej askéze a dôvere v prirodzené sily človeka, žiadne učenie v rámci Katolíckej cirkvi netrvá silnejšie na nemožnosti zaslúženia nadprirodzeného života iba prirodzenými dobrými skutkami ako to robí práve učenie sv. Tomáša. Dokonca podľa Tomáša sa človek iba svojimi vlastnými silami nemôže ani len disponovať na prijatie posväcujúcej milosti bez pomoci aktuálnej Božej milosti. Žiadne iné katolícke učenie neukazuje jasnejšie nekonečnú hodnotu nadprirodzeného života, ktorý prevyšuje akýkoľvek prirodzený život – dokonca aj život anjelov – a to takým spôsobom, že najdokonalejšia prirodzenosť sa nezdá ničím v porovnaní s najnižším stupňom posväcujúcej milosti.

V poriadku milosti dominikánska spiritualita potvrdzuje dva princípy, ktoré si tiež na prvý pohľad odporujú: Na jednej strane tvrdí, že milosť nie je účinná súhlasom našej vôle, ale je účinnou sama o sebe. Teda že vnútorne pôsobí v nás a s nami našu spásnu (dobrú) vôľu. Na druhej strane však dominikánska spiritualita silno trvá na praktizovaní čností. Vidíme to už len na množstve čností, ktoré konkrétne sv. Tomáša rozlišoval. O viac ako 40 pojednáva samostatne a každú z nich dáva do kontrastu s dvomi neresťami – jedna vzniká z nedostatku, druhá z nadbytku toho, čo tvorí čnosť samotnú.

Aj čo sa týka formy rehoľného života, zatiaľ čo niektoré rehole sú celkom zamerané na kontemplatívny život a iné na život činný, dominikáni, ako som už spomenul, sa snažia zjednotiť oboje. A to navzdory tomu, že sa zdá, že kontemplácii musí prekážať aktivita života zameraného na štúdium a apoštolát, a že táto aktivita môže len ťažko viesť ku kontemplácii vo vlastnom slova zmysle, ktorá prináleží k mystickému poriadku, a predpokladá ticho, samotu a habituálnu uzobranosť.

Niekedy počas stáročí existencie Rehole kazateľov si v nej niektorí želali vidieť dualizmus: teda akoby dve proti sebe stojace školy: jedna – zameraná na štúdium a apoštolát, odvodená od sv. Tomáša, druhá bola podľa nich školou nábožnosti a observancií, odvodená od sv. Kataríny Sienskej prostredníctvom bl. Rajmunda z Kapuy. Akoby sv. Dominik nebol schopný vtlačiť svojej reholi vyššiu jednotu, ktorá je potrebná pre každý živý organizmus. V skutočnosti títo traja veľkí svätci – Dominik, Tomáš a Katarína – sú v istom zmysle akoby odrazom troch božských osôb. Ich jednota (jedných aj druhých) je pre nás tajomstvom, pretože je tou najintímnejšou a najvznešenejšou.

Nakoniec si môžeme tiež všimnúť množstvo ďalších zdanlivých konfliktov v dominikánskej spiritualite. Napríklad rozum naša spiritualita považuje za najvyššiu schopnosť človeka, ktorá riadi všetky ostatné. A napriek tomu, s nie menšou precíznosťou rozpoznáva nadradenosť lásky nad všetko poznanie Boha, ktoré môžeme mať tu na zemi. Ako môžeme zjednotiť do jedného a toho istého ideálu prvky, ktoré sú evidentne také rozdielne? Čo je tou zjednocujúcou charakteristikou, ktorá všetky tieto prvky spája?

Dominikánska spiritualita si zakladá na tom, aby nepotlačila nič, čo môže pomôcť v našom posväcovaní a v posväcovaní našich blížnych. Neváha, aby použila princípy zdanlivo protirečivé, za predpokladu, že každý z nich, ak sa hodnotí samostatne, javí sa ako úplne správny. Ale neuspokojuje sa iba v nejakom poukladaní týchto princípov vedľa seba. Na to, aby boli organicky spojené, je potrebné pozdvihnúť sa nad ne. Pretože na vrchole môžeme nájsť harmóniu. A tým spájajúcim vrcholom dominikánskeho povolania nie je nič iné ako Múdrosť, alebo kontemplácia Božskej pravdy a jej všeobecné vyžarovanie.

Takým je spôsob života Rehole sv. Dominika, ako ho kedysi charakterizoval sv. Tomáš: „contemplari et contemplata aliis tradere“ – kontemplovať a dávať iným nakontemplované – pre ich spásu. Stručnejšie by sme to mohli vyjadriť v jedinom slove, ktoré označuje predmet tejto apoštolskej kontemplácie a ním je Veritas. Božská Pravda a jej vyžarovanie.

Každá rodina duší má svoju odlišujúcu duchovnú charakteristiku. Sv. Pavol nám hovorí: „Dary milosti sú rozličné, ale Duch je ten istý. Aj služby sú rozličné, ale Pán je ten istý. A rozličné sú aj účinky, ale Boh, ktorý pôsobí všetko vo všetkých, je ten istý. Každý však dostáva prejavy Ducha na všeobecný úžitok. Jeden dostáva skrze Ducha slovo múdrosti, iný podľa toho istého Ducha slovo poznania, iný vieru v tom istom Duchu a iný v tom istom Duchu dar uzdravovať, iný schopnosť robiť zázraky… Ale toto všetko pôsobí jeden a ten istý Duch, ktorý rozdeľuje každému, ako chce“ (1 Kor 12,4-11).

Rozdielnosť predsa vidno aj medzi štyrmi evanjelistami. Zvlášť vznešenosť sv. Jána pramení v tom, že získal vo výnimočnom stupni múdrosť, o ktorej hovorí opäť sv. Pavol: „Medzi dokonalými hovoríme aj múdrosť… tajomnú Božiu múdrosť, ktorá bola skrytá a ktorú Boh pred vekmi určil nám na slávu. Nik z kniežat tohto veku ju nepoznal… Ale nám to Boh zjavil skrze Ducha, lebo Duch skúma všetko, aj Božie hlbiny“ (1 Kor 2,6-10). Nie je práve toto poslanie, ktoré prijal sv. Dominik, keď trávil celé noci v modlitbe a oddávajúc sa pokániu, a cez deň horlivo kázal, ako sa o ňom píše, že „hovoril len s Bohom alebo o Bohu“?

Dominikánska múdrosť nie je len úsilím prirodzeného rozumu alebo teologickým bádaním, osvetleným vierou, ale ide aj o vliatu múdrosť, lahodné poznanie svätých, prameň poznania, ktoré vedie k láske, a ktoré voláme kontemplácia. Prirodzená múdrosť je tu dokonale podriadená božskej múdrosti. Vzácnou zhodou okolností, kostol dominikánov v Ríme sa volá „Santa Maria sopra Minerva“ (teda Sv. Mária nad Minervou), keďže náš kostol je postavený na alebo nad svätyňou pohanskej bohyne múdrosti Minervy. Akoby nám tým Božia prozreteľnosť chcela povedať, že podriadenie prirodzenej múdrosti tej Božskej neznamená jej zotročenie, ale oslávenie a premenenie.

V takom živote nemôže byť opozícia medzi liturgickou zbožnosťou a ďalšími mníšskymi prvkami na jednej strane a štúdiom a apoštolátom na strane druhej. Všetko sa javí v harmónii, keď raz človek pochopí, že tak, ako štúdium, liturgia a askéza sú zamerané na božskú kontempláciu, ktorá je sama o sebe zameraná na najväčšiu lásku; tak táto láska má pretekať na duše, dávať im svetlo života a tak ich viesť k Bohu. Tu na zemi je dokonalejšie milovať Boha ako poznať ho, pretože poznanie akoby priťahuje Boha k nám a tým na neho aplikuje obmedzenia našich ohraničených pojmov. Ale láska nás dvíha k Bohu. Lenže v nebi, a to po celú večnosť, kontemplácia Boha z tváre do tváre nebude mať už žiadne limity a bude nad láskou, ktorú bude v nás nevyhnutne vzbudzovať.

Každá rehoľná rodina má svoju vlastnú spiritualitu. Sv. Benedikt zasvätil svojich synov obzvlášť k sláveniu božského ofícia. Karmelitáni a kartuziáni sa odvolávajú na samotu a prísnosť, ktoré sú vzácne pustovníckemu životu, a majú zachovať ducha modlitby na vysokom stupni. Deti sv. Františka nachádzajú v chudobe svojho otca tajomstvo tých serafínskych prívalov lásky, ktoré človek nikdy neprestane obdivovať v poníženom bratovi z Assisi. Sv. Ignác založil armádu, ktorá vie ako spojiť múdrosť s horlivosťou pre Božiu slávu. Sila vôle je charakteristickou črtou jeho rehole.

A takto to je so všetkými zakladateľmi reholí. Každý z nich má odpoveď – láskavú, silnú a upokojujúcu pre duše, ktoré sú predurčené nasledovať ich. Pre duše, ktoré majú osobitný smäd po pravde, Boh odporúča ako sprievodcu sv. Dominika a veľké autority našej rehole. Ide o pravdu, nemeniteľnú a nekonečne vyššiu ako kolísanie ľudských názorov. Pravdu, ktorá je tiež vyššia ako sloboda, ktorej vládne a ktorú chráni od zlyhaní a zlých rozhodnutí. Teda božskú pravdu viery, ktorú bratia kazatelia od počiatkov svojej rehole bránili riskujúc vlastné životy proti útokom herézy, ktorá ničila spoločnosť. Pretože ide o pravdu nielen rozumu ale aj života – vnútorného i toho vonkajšieho. V hľadaní tejto Pravdy nech nám pomáha orodovanie sv. Tomáša aj sv. otca Dominika.