Odznelo ako prednáška na Organizačnom a vyhodnocovacom stretnutí Tomistického inštitútu 2026
Úvod: Čo by urobil svätý Dominik dnes?
Predstavme si svätého Dominika, keby sa dnes ocitol na slovenskej univerzite. Možno by nevošiel rovno do posluchárne ako svätý Tomáš. Možno by si sadol do univerzitnej kaviarne. Objednal by si kávu, prisadol si k niekomu a začal by sa rozprávať. Možno by sa stalo presne to, čo pred stáročiami. Dominik by sa pýtal. Nie preto, že by nepoznal odpovede, ale preto, že vie, že človeka nemožno priviesť k pravde tým, že mu iba nasypeme odpovede do hlavy.
Podľa tradície práve takto vyzeralo jeho stretnutie s katarským hostinským. Dominik s ním diskutoval celú noc. Pýtal sa, argumentoval, počúval a presviedčal „pomocou lásky“. Keď sa rozvidnelo, hostinský „sa odovzdal svetlu a Dominik odišiel plný radosti“. Toto je pozoruhodný obraz hlásania evanjelia, a teda poslania Tomistického inštitútu. Kresťan, absolvent Akadémií sv. Tomáša Akvinského, nie je človek, ktorý by mal iba viac informácií ako ostatní. Je tým, kto druhého sprevádza k pravde.
Práve tu stojí naša otázka: Čo je dnes najväčšou prekážkou ohlasovania evanjelia? Možno by sme povedali: sekularizácia, neznalosť viery alebo úpadok náboženskej praxe. Všetko to je pravda. Ale za tým sa skrýva ešte hlbší problém: Čo vlastne dnešný človek považuje za pravdu? Pozrime sa teraz na päť vzájomne súvisiacich výziev, ktoré pred nami stoja.
- výzva: Človek dnes už nepovažuje vieru za otázku pravdy
Dnešný človek často nepovažuje katolicizmus jednoducho za „chybný“. To by totiž znamenalo, že katolicizmus predkladá nejaké tvrdenia o skutočnosti, a tie možno preskúmať. Problém sa však zdá byť hlbší. Katolicizmus je často vnímaný ako niečo, čo ani netreba podrobovať otázke pravdy. Viera je chápaná ako dedičstvo: „Takto ma vychovali.“ „Takto verila moja stará mama.“ „Ak ti to pomáha, pokojne tomu ver, ja to mám inak.“ A tým sa diskusia končí.
Dnešný človek môže vnímať náboženstvo podobne ako kultúrny zvyk. Ako sme zdedili jazyk, kultúru či niektoré spoločenské zvyklosti, podobne sme „zdedili“ aj vieru. Otázka „Je to pravda?“ bola tak nahradená otázkou „Je to moje?“. Ak je však náboženstvo iba osobným presvedčením, potom už nemá univerzálny nárok. Môžem povedať: „Ja verím v Boha.“ Rovnako tak niekto iný môže povedať: „Ja v Boha neverím.“ A z toho sa automaticky vyvodí: „Obaja máme svoju pravdu.“
Lenže kresťanstvo nikdy nebolo predstavené ako jedna z mnohých možností osobnej spirituality. Kristus nepovedal: „Toto je moja osobná skúsenosť Boha. Ak sa vám páči, môžete ju zdieľať.“ Povedal: „Ja som cesta, pravda a život.“ To je radikálne tvrdenie. Nie „jedna z perspektív“, „jedna z možností“. Pravda. Preto ohlasovanie evanjelia nie je marketing. Nie je to propagácia produktu s názvom „katolicizmus“. A nie je to ani snaha presvedčiť človeka, aby prijal náš osobný názor. Je to svedectvo o skutočnosti.
- výzva: Diktatúra perspektív
Tu sa dostávame k tomu, čo Benedikt XVI. nazýval „diktatúrou relativizmu“, ktorá nič nepovažuje za isté a za najvyššie meradlo pokladá vlastné ego a vlastné túžby človeka. Relativizmus nie je iba filozofickou teóriou, ktorú by sme si mohli prečítať v učebnici. Je to spôsob každodenného myslenia.
Predstavme si napríklad jednoduchý rozhovor: „Manželstvo je spojenie muža a ženy.“ Odpoveď: „To je tvoj názor.“
Alebo: „Existuje objektívne dobro a zlo.“ Odpoveď: „To je tvoja morálka.“
„Boh existuje.“ „To je tvoja viera.“
„Človek má prirodzenosť.“ „To je tvoja filozofia.“
Všimnime si, čo sa stalo: Tvrdenie už nie je posudzované podľa toho, či je pravdivé, ale podľa toho, kto ho vyslovil a čo si o ňom myslia ostatní. Ak dostatočný počet ľudí nesúhlasí s nejakým tvrdením, tvrdenie je tak vyvrátené. Lenže to je logický omyl. Desať miliónov ľudí môže veriť, že Zem je plochá, a Zem sa tým nestane plochou. Pravda sa nestáva pravdou tým, že jej verí väčšina. A neprestáva byť pravdou tým, že jej väčšina neverí. Kresťan dnes často nevstupuje do sveta, ktorý mu hovorí: „Ukáž mi, prečo je kresťanstvo pravdivé.“ Vstupuje do sveta, ktorý hovorí: „Prečo si myslíš, že máš právo tvrdiť, že niečo je pravdivé?“
Keď Dominik diskutoval s katarom, jeho protivníci sa pokúšali nájsť spôsob, ako rozhodnúť, či má pravdu. Dokonca použili poverčivú „skúšku ohňom“. Hoci ich metóda bola absurdná, existovala tam aspoň otázka: Kto má pravdu? Dnes sa táto otázka často mení na otázky typu: „Kto má väčšiu podporu?“ „Koľko ľudí si to myslí?“ „Ako to vníma spoločnosť?“ „Je to spoločensky prijateľné?“ „Nie je to urážlivé?“ „Nie je to diskriminačné?“ Všetko sú to relevantné otázky. Ale nie sú to otázky o pravde. Kresťanstvo nemôže rezignovať práve na túto otázku.
- výzva: Strata reality
Poďme ešte ďalej: Moderná myseľ sa vzdialila nielen od Boha, ale aj od samotnej reality. Ak totiž neexistuje objektívna pravda, potom zostávajú iba perspektívy: moja realita; tvoja realita. Moja skúsenosť; tvoja skúsenosť. Moja pravda; tvoja pravda. Ale človek takto nemôže žiť dlhodobo. Prečo? Pretože človek je stvorený pre realitu. Naše oči sú stvorené pre skutočné veci. Náš rozum je stvorený pre pravdu, naša vôľa pre dobro. A naše srdce je stvorené pre Boha. Práve preto človeka nemôžu dlhodobo uspokojiť klamstvá, ilúzie a subjektívne konštrukcie. Tu sa teda nachádza naša nádej.
Relativizmus sľubuje: „Budeš sám sebou.“ „Vytvoríš si vlastnú identitu, vlastnú pravdu.“ „Nikto ti nemá do toho čo hovoriť.“ Na prvý pohľad to vyzerá ako sloboda. Ak si však každý vytvára svoju vlastnú realitu, čo nás ešte môže spájať? Ak moja pravda je iba moja a tvoja iba tvoja, nemáme spoločnú pravdu, v ktorej by sme sa mohli stretnúť.
Pravda spája, relativizmus rozdeľuje. To je mimoriadne dôležité pre Tomistický inštitút. Pretože tomizmus nie je iba intelektuálny systém; je to služba realite. Keď hovoríme o bytí, o pravde, o dobre, o prirodzenom zákone alebo o Bohu; nerobíme iba nejakú abstraktnú filozofiu. Chceme sa v tom pozerať na skutočnosť takú, aká je.
- výzva: Ľudia nie sú nepriatelia
Tu potrebujeme urobiť jednu dôležitú autokorekciu. Keby sme totiž toto všetko pochopili nesprávne, mohli by sme sa začať na dnešných ľudí pozerať ako na nepriateľov: „Oni sú relativisti, odmietajú pravdu.“ „Nechápu; sú ideologicky zmanipulovaní.“ A následne by sme mohli začať viesť vojnu. Lenže svätý Dominik toto nerobil. Zostal s hostinským celú noc, pýtal sa, argumentoval, presviedčal. A robil to s láskou – to je podstatné.
Človek, ktorý sa mýli, nie je nepriateľ. Ostáva človekom stvoreným pre pravdu a dobro. Aj keď sa mýli, aj keď hreší, aj keď je nahnevaný na Cirkev. Aj keď má voči katolicizmu predsudky. Stále v sebe nesie Boží obraz. Preto máme dôvod dúfať a zároveň naším cieľom nie je zničiť „tých z druhého tábora“. Dominik nepresvedčil hostinského preto, aby si mohol zapísať ďalšie víťazstvo do štatistiky. Chcel, aby hostinský našiel svetlo. Cieľom kresťanskej apologetiky nie je vyhrať hádku. Cieľom je priviesť človeka k pravde – priviesť ho ku Kristovi.
- výzva: Spôsob ohlasovania
Môžeme mať pravdu, a pritom ju ohlasovať zle. Môžeme mať správnu teológiu, ale nesprávny spôsob komunikácie. A môžeme dokonale poznať argumenty, a vôbec nepoznať človeka, ktorému ich hovoríme. Preto je fascinujúca Dominikova a Tomášova metóda: Otázky. Najprv počúvať, potom pochopiť. Potom rozlíšiť, kde sa nachádza skutočný problém, a až potom argumentovať. Svätý Tomáš vo svojej Summe nezačína tým, že by povedal: „Všetci, ktorí sa mýlia, sú hlupáci.“ Naopak, predstaví nám ich námietky: Čo si myslí druhá strana? Aký je jej argument? Čo je na ňom pravdivé? A kde je chyba? Až potom dáva svoju odpoveď.
Čo teda znamená byť dobrým absolventom Akadémie svätého Tomáša Akvinského? „Byť služobníkom reality.“ Nie svojich vlastných názorov, argumentov ani nie služobníkom katolíckej subkultúry či akademickej kariéry. Sme služobníkmi pravdy. Pravda nie je iba súbor viet; pravda má svoju tvár – Ježiša Krista, ktorý sa predstavil ako „cesta, pravda a život.“ Preto keď hovoríme o Tomášovi Akvinskom; cieľom nie je, aby človek vedel viac o jeho učení. Naším cieľom je, aby sme skrze pravdu, ktorú Tomáš kontemploval, všetci lepšie poznali realitu a nakoniec samého Boha.
Najväčšou výzvou pre Tomistický inštitút teda nie je teda: „Ako dostať viac ľudí na Akademiaty?“ Samozrejme, aj to je dôležité. Ale ešte predtým stoja otázky ako: Máme čo odovzdávať? Poznáme pravdu? Poznáme problémy súčasného človeka? Modlíme sa? Žijeme to, čo hlásame? Svet totiž nepotrebuje ďalších ľudí, ktorí majú názory na všetko. Potrebuje tých, ktorí poznajú a milujú pravdu. A ktorí ju dokážu s láskou odovzdávať.
Ako teda hlásať evanjeliovú pravdu v 21. storočí?
Navrhol by som päť jednoduchých princípov:
- Vráťme sa k realite
Nebojme sa hovoriť o pravde, o bytí, o človeku, o dobre a zle, o Bohu, o smrti, o šťastí, o zmysle života. Pretože človek potrebuje viac než ďalšiu perspektívu; potrebuje realitu.
- Berme rozum vážne
Nemusíme sa báť otázok, nemusíme sa báť vedy či filozofie. Nemusíme sa báť námietok. Katolícka viera sa nepotrebuje schovávať pred rozumom; naopak, rozum je naším spojencom v hľadaní pravdy.
- Naučme sa počúvať
Predtým než odpovieme, musíme vedieť, čo sa človek vlastne pýta. Niekedy totiž položí filozofickú otázku, ale v skutočnosti má osobný problém: „Prečo Boh dopúšťa utrpenie?“ môže znamenať: „Prečo Boh dopustil, že zomrela moja mama?“
„Prečo Cirkev učí toto?“ môže znamenať: „Prečo ma Cirkev odsudzuje?“
„Existuje Boh?“ môže znamenať: „Môže ma ešte niekto milovať?“
Dominik sa pýtal a my sa takisto musíme učiť pýtať.
- Ohlasujme s láskou
Pravda bez lásky sa môže stať zbraňou. Láska bez pravdy sa stáva sentimentálnou. Naše ohlasovanie potrebuje oboje: Pravdu, ktorá je milovaná, a lásku, ktorá je pravdivá.
- Prinášajme Krista, nie seba
Najväčším nebezpečenstvom každého hlásania je, že nakoniec ľudia začnú obdivovať nás: naše prednášky, naše argumenty, našu osobnosť. Ale kresťan má ukazovať ďalej: „Pozrite sa na túto pravdu, pozrite sa na túto realitu. Pozrite sa na túto dobrotu, na túto lásku.“ A následne: Pozrite sa na Krista.
Záver: Stať sa človekom, ktorý prináša realitu
Nakoniec sa vráťme k svätému Dominikovi: noc, hostinec, dvaja muži. Jeden je presvedčený, že kresťanstvo je omyl. Druhý by ho mohol jednoducho odsúdiť, ale Dominik zostáva. Pýta sa, rozpráva, argumentuje, miluje a čaká. Až kým sa noc nezačne meniť na ráno. Nie je to skvelý obraz každého ohlasovania? Hlásanie evanjelia znamená totiž často práve toto: zostať s človekom počas jeho noci, kým nezačne vychádzať svetlo.
Možno niekedy neuvidíme výsledok. Možno budeme viesť rozhovor a človek neprestane pochybovať. Napíšeme skvelú jednohubku, a nikto si ju neprečíta. Možno budeme celé roky študovať Tomáša, a nebudeme vidieť veľké výsledky. Lenže našou úlohou nie je vytvárať obrátenia, našou úlohou je byť vernými služobníkmi pravdy. Boh je ten, ktorý dáva milosť; práve preto máme nádej. Človek môže byť intelektuálne či morálne zmätený, ale nemôže zo svojej prirodzenosti odstrániť túžbu po pravde a dobre. Ostáva obrazom Boha, a to znamená, že každý človek v určitom zmysle čaká na pravdu.
A práve preto potrebujeme Tomistický inštitút. Nie aby sme vytvorili ďalšiu katolícku organizáciu, ale aby sme vytvorili miesto, kde sa ľudia učia pozerať na realitu, myslieť pravdivo, milovať dobro a kontemplovať Boha, aby to potomodovzdávali druhým. Možno najkrajším obrazom poslania Tomistického inštitútu v 21. storočí nie je kazateľ stojaci pred davom. Je to Dominik, ktorý sedí celú noc pri stole s jedným človekom: Jeden človek, jedna pravda, jedna noc. A svetlo, ktoré pomaly prichádza. To je skutočné ohlasovanie, to je aj poslanie TiS.
Tento článok vychádza z článku Cajetana Cuddyho: Výzvy pri ohlasovaní evanjelia v 21. storočí, Verbum 3/2025, s. 57 – 70.
