Hneď úvodom je nevyhnutné uviesť jednu poznámku, ktorá sa týka nielen stanovenej otázky v názve jednohubky, ale celej teológie. Keď Akvinský uvažuje nad tým, či bolo nevyhnutné, aby sa Boh vtelil, nechce v žiadnom prípade podať nejaký dôkaz, na aký sme zvyknutí v prírodných vedách, v matematike či vo fyzike, ktorý keď si racionálne zmýšľajúci človek naštuduje, dôjde nevyhnutne k tomu, že je to pravda.

Svätý Tomáš nechce logicky dokázať, opierajúc sa iba o prirodzený rozum, že kresťanstvo je pravdivý pohľad na realitu a každý človek, pod ťarchou ponúknutých dôkazov, musí uznať, že je to tak. Ak by to tak bolo, nebol by žiadny rozdiel medzi kresťanstvom a racionalizmom.

Tomáš Akvinský tvrdí, že mnohé veci reality môžeme poznať prirodzeným rozumom, môžeme ich dokázať vychádzajúc zo zrejmých premís, pravdivých predpokladov dostupných nášmu rozumu: ako napríklad to, že 4×8=32, alebo to, že Zem je guľatá (porov. ST I q. 1, a. 1, ad 2).

Avšak keď dôjdeme k tajomstvám viery (k realite viery), a teda už sa nachádzame v oblasti teológie, základné predpoklady či premisy už nie sú dostupné rozumu, ale sú nám dostupné len vďaka milosti viery. V teológii sa opierame o to, čo nám je Bohom zjavené v Písme a Tradícii. A preto také tajomstvá ako Trojica či vtelenie, ktoré su nedostupné nášmu rozumu a presahujú ho, môžeme poznávať, hoc stále nedokonale, len vďaka tomu, že vierou prijímame isté premisy, predpoklady zo Zjavenia.

To neznamená, že viera musí protirečíť rozumu. To vôbec nie. Poznanie plynúce z viery je komplementárne, doplňujúce poznanie prirodzeného rozumu: tak ako milosť neničí prirodzenosť, ale ju pozdvihuje, tak viera neničí rozumové poznanie, ale ho dopĺňa a pozdvihuje; rozum je v službách viery (porov. ST I q. 1, a. 8 ). Keď teda svätý Tomáš hovorí o nevyhnutnosti vtelenia, nechce na jednej strane túto nevyhnutnosť dokázať vo svetle prirodzeného rozumu, lebo to sa nedá, no na druhej strane chce ukázať vo svetle viery, že bolo nevyhnutné, aby sa vtelenie udialo. A hoci tajomstvo vtelenia prevyšuje náš rozum, to neznamená, že v sebe nemá istú vnútornú inteligibilitu, vnútornú rozumovú uchopiteľnosť, ktorú však objavíme len vďaka viere. Inak povedané: je rozumné veriť tomuto tajomstvu.

Tým hlavným dôvodom pre vtelenie je podľa svätého Tomáša obnovenie ľudskej prirodzenosti, obnovenie priateľstva s Bohom. Boh chce pozdvihnúť to, čo padlo; človek sa vďaka hriechu stratil, preto sa ho Boh vyberá hľadať: a to ako človek v osobe Ježiša Krista. Svätý Tomáš sa pýta, či bolo nevyhnutné, aby sa pre obnovenie priateľstva medzi Bohom a človekom Boh sám stal človekom. Inak povedané: mal Boh v tejto veci na výber alebo nie?

Aby sme na to poctivo odpovedali, je potrebné si najprv ujasniť, ako je potrebné chápať pojem nevyhnutnosť (necessita). Akvinský rozlišuje medzi dvojakým významom nevyhnutnosti. Podľa prvého významu nevyhnutné je to, bez čoho nie je možné dosiahnuť nejaký cieľ. Napríklad jedlo, voda je nevyhnutná, aby človek mohol žiť; je nevyhnutné študovať, aby študent bol dobrým lekárom, učiteľom. Bez toho to nejde. Podľa druhého významu nevyhnutné je to, pomocou čoho sa nejaký cieľ dosiahne ľahšie, pohodlnejšie, vhodnejšie. Tomáš uvádza pekný príklad, keď povie, že kôň je nevyhnutný na cestovanie (lebo je to rýchlejšie, pohodlnejšie). V jeho dobe a jeho podmienkach to bol veľmi aktuálny príklad.

Svätý Tomáš napokon vyhlási, že v prvom význame slova nevyhnutnosť vtelenie nebolo nevyhnutné. Keďže Boh je všemocný, mohol obnoviť padnutú ľudskú prirodzenosť mnohými inými spôsobmi: čírou myšlienkou, slovom, lusknutím prsta atď. Avšak podľa druhého významu slova nevyhnutnosť, vtelenie Boha bolo nevyhnutné na obnovenie ľudskej prirodzenosti, lebo zo všetkých možností, ktoré sa Bohu núkali, bola táto najvhodnejšia, najlepšia, najviac vecí nám zjavujúca: jednoducho bola nevyhnutná.

Súčasným jazykom by sme azda mohli povedať, že vtelenie Slova je najlepšou optimalizáciou obnovenia padnutej ľudskej prirodzenosti, najvhodnejší spôsob obnovenia priateľstva s Bohom.