Pre víťazstvo nad nezriadenou láskou k sebe je podstatné, aby sme spoznali naše prevažujúce, kľúčové zlyhanie a vykorenili ho. Toto zlyhanie je doslova karikatúrou našej kľúčovej dobrej náklonnosti, ktorá má v boji s nezriadenou sebaláskou prevážiť. Sú to akoby dve strany rovnakej mince. Pravda je, že protikladná neresť k istej cnosti nemôže byť v nejakej osobe aktívna zároveň s touto cnosťou, náklonnosti k obom však môžu existovať spolu. A presne toto napätie vytvára zápas, ktorého výsledkom je víťazstvo buď dobrej náklonnosti vo forme cnosti, alebo našej kľúčovej chyby vo forme neresti.
Čo znamená táto dominantná (prevažujúca) chyba? Ide o prevrátenie niektorej cnosti na neresť, ktorá sa jej materiálne podobá, formálne však je jej protikladom. Napríklad, prirodzená náklonnosť k pokore môže degenerovať na bojazlivosť, náklonnosť k veľkorysosti na pýchu či ambicióznosť, náklonnosť k odvahe na krutosť, náklonnosť k spravodlivosti na prísnosť, náklonnosť k miernosti a milosrdenstvu na slabosť.
Ako teda odhaliť našu dominantnú chybu, ktorá je vlastne konkrétnou formou našej nezdravej sebalásky? Treba ju hľadať v hriechoch, ktoré konáme najčastejšie, a ktoré sústavne zamestnávajú našu myseľ. Niekto tak môže zistiť, že za jeho náklonnosťou k hnevu je pýcha. Iný človek objaví, že jeho pýchu vlastne zmierňuje lenivosť, pre ktorú ho už nezaujíma, či si ho iní vážia alebo nie.
Niektorí ľudia nemusia mať jednu zrejmú prevažujúcu chybu, ale objavia nezdravú sebalásku v niekoľkých rôznych oblastiach. No každý bez výnimky, kto chce slovami sv. Augustína žiť v Božom meste, musí viesť vojnu proti svojmu egu na viacerých rovinách: zabraňovať príležitostiam, ktoré by nezriadenú sebalásku posilňovali, a pracovať na láske k Bohu, snažiac sa Mu páčiť v prvom rade plnením svojich povinností v duchu viery. Takto budú náš život stále viac ovládať tri teologálne cnosti spolu s darmi, ktoré im korešpondujú.
Okrem toho v boji so svojou nezriadenou sebaláskou potrebujeme tieto tri hlavné zbrane: čistotu úmyslu, postupné sebazapieranie a habituálnu sústredenosť.
A. Čistota úmyslu je najdôležitejšia. Kristus hovorí: „Lampou tela je oko. Ak bude tvoje oko čisté, bude celé tvoje telo vo svetle. Ale ak sa tvoje oko zakalí, bude celé tvoje telo vo tme.“ Sv. Tomáš komentuje túto pasáž nasledovne: „Oko znamená úmysel. Človek, ktorý chce konať, si najskôr sformuluje úmysel. Preto ak je tvoj úmysel čistý, to znamená, že je nasmerovaný na Boha, celé tvoje telo, teda všetky tvoje činnosti budú čisté.“
Čistota úmyslu sa má v prvom rade praktizovať v jednoduchých úlohách každodenného života. Tak čítame aj v Evanjeliu podľa Lukáša: „Kto je verný v najmenšom, je verný aj vo veľkom.“ A sv. Augustín hovorieval: „Detaily sami o sebe majú malú cenu. Ale vytrvalá vernosť aj v detailoch má najvyššiu cenu.“
B. Postupné sebazapieranie, vonkajšie ako aj vnútorné, v duchu slov nášho Pána: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ Aby láska k Bohu a k blížnemu postupne nadobudla vládu nad našou nezriadenou sebaláskou.
C. Habituálna sústredenosť sa vyžaduje, ak má zjednotenie s Bohom vydržať. Nejde len o sústredenie počas modlitby alebo sv. omše, ale vždy – v každej chvíli dňa – aby bol veriaci pripravený na príchod Krista, ktorý v ňom chce prebývať. Tak sa bude jeho duša stále viac vzďaľovať z mesta zatratenia a bude tiahnuť k nebeskému mestu, v ktorom sa láska k Bohu rozvinie do pohrdnutia sebou, zjednotiac spolu pravú pokoru s láskou k Bohu a k blížnemu. A tak s pomocou Božej milosti príde víťazstvo na Božiu slávu a k spáse duší.
(Článok je inšpirovaný myšlienkami P. Réginalda Garrigou-Lagrange, OP)