Zosnulý svätý otec František nám vo svojej poslednej encyklike Dilexit nos zanechal testament, v ktorom novým spôsobom prečítal učenie cirkvi o ľudskej a božej láske Ježišovho srdca. Zároveň pozval každého z nás, aby sme si opätovne zvolili lásku Ježišovho srdca a pevne sa s ňou zviazali.

Úctu k najsvätejšiemu srdcu Ježišovmu nám odovzdal sám Pán Ježiš skrze súkromné zjavenia francúzskej rehoľníčky Márii Margite Alacoque v 17. storočí. Táto zjavená úcta má silne kristologický charakter. Je v nej bezprostredná kontemplácia Krista, ktorý nás pozýva do zjednotenia s ním. Duch Svätý nás skrze zjednotenie nášho srdca s Ježišovým srdcom smeruje k Otcovi – k prameňu života a milostí (porov. Dilexit nos 70 a 77).

Úcta k najsvätejšiemu srdcu Ježišovmu mala v ranej cirkvi podobu úcty prebodnutého boku nášho Pána, v ktorom nachádzalo mnoho svätých miesto intímneho stretnutie s Pánom. Wilhelm zo Saint-Thierry povzbudzoval Boží ľud, aby vošiel do Ježišovho srdca, ktoré ho živí vo svojom vlastnom vnútri. Podobne svätý František Saleský často kontemploval otvorené Ježišovo srdce a povzbudzoval, aby sme v ňom prebývali (porov. Dilexit nos 78, 105, 114).

Stojac tak zoči – voči pred Ježišovým srdcom objavili v ňom vtelenú syntézu evanjelia (porov. Dilexit nos 90).

Svätý Tomáš Akvinský nás učí, že láska (caritas) je formou cností, pretože skrze lásku sú riadené úkony ostatných cností ku poslednému cieľu – Bohu (porov. ST II-II q. 23, a. 8). Srdce Ježišovo stelesňuje lásku a v tejto láske sa formuje srdce človeka na Boží obraz.

Kontemplujúc a adorujúc Ježišovo srdce sa dotýkame skrze zmysly niečoho telesného – hmatateľného, čo ľudskú dušu pozdvihuje k uctievaniu Boha (porov. ST II-II q. 81, a. 7, corp). Srdce Ježišovo ako atribút Kristovho človečenstva sa tak pre veriaceho stáva vodítkom k poznaniu Boha (porov. ST II-II q. 82, a. 3, ad 2).

Ľudské srdce, ktoré dáva priestor Kristovej láske skrze úplnú dôveru a dovolí, aby sa Kristova láska šírila ako oheň v jeho živote, sa stane srdcom človekom schopným milovať druhých. A to tak ako Kristus, stanúc sa malým a blízkym pre všetkých. Toto zjednotenie sa s Kristom má za cieľ nielen uhasenie vlastnej túžby po Bohu, ale taktiež spôsobí, že my sami sa staneme prameňom živej vody pre druhých (porov. Dilexit nos 203 a 173). Pretože podľa svätého Tomáša, ak sa niekto ponáhľa preukazovať iným rôznorodé dary milosti, ktoré dostal od Boha, aj z jeho vnútra vyviera živá voda (porov. In Ev. S. Joannis, cap. VII, lectio 5). V tomto človeku sa prejavuje čnosť nábožnosti, lebo sa nepodrobuje vôli človeka, ale iba vôli Boha (porov. ST II-II q. 81, a. 1, ad. 5) ako aj čnosť lásky, ktorá pôsobí a živí zbožnosť (porov. ST II-II q. 82, a.2, ad 2).

Meditujúc o Kristovom srdci očisťujeme svoju myseľ, a to nás spája s Bohom. Stávame sa pevnými – nepohnuteľnými, presvedčenými, že ani smrť, ani život, nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky. To následne disponuje náš rozum ku konaniu dobrých a cnostných skutkov na slávu Božiu (porov. ST II-II q. 81, a. 8, cor.)

Hľadiac na Ježišovo srdce kontemplujeme Kristovo utrpenie. Prežívame smútok, lebo Kristus trpel za nás a zároveň cítime veselosť v srdci z Božej dobroty voči nám (porov. ST II-II q. 82, a. 4, ad 1). Skrze túto úctu sa upokorí naše srdce. Cítime sa čoraz viac bratmi všetkých hriešnikov na svete, bez fasády nadradenosti a prísneho posudzovania druhých (Dilexit nos 190).

Skrze pravú úctu k Ježišovmu srdcu sa učíme byť tichým a pokorným srdcom. Kľúčom pre našu odpoveď na lásku Ježišovho srdca je láska k blížnemu. Je to láska pevná, konštantná, nemenná, ktorá sa nezaoberá maličkosťami, vlastnosťami alebo kondíciou osôb, nepodlieha zmenám ani animozitám…. Náš Pán nás miluje neustále, trpezlivo znáša naše chyby a nedokonalosti, preto musíme robiť to isté pre našich bratov: nikdy sa neunaviť v znášaní ich pokleskov (porov. Dilexit nos 178).

“Preto vás prosím, aby sa nikto nevysmieval z prejavov vrúcnej úcty svätého a verného Božieho ľudu, ktorý sa vo svojej ľudovej zbožnosti snaží utešiť Krista. Vyzývam všetkých aby si položili otázku, či v niektorých prejavoch tejto lásky, ktorá sa snaží utešiť Pána, nie je viac racionality, pravdy a múdrosti ako v chladných, vzdialených, vypočítavých a minimálnych prejavoch lásky, na ktoré sme schopní my, ktorí tvrdíme, že máme vieru viac reflexívnu, rozvinutú a zrelú” (Dilexit nos 160).

Prajem každému z Vás, nech Vás tieto slová nebohého pápeža Františka privedú k hlbšiemu poznaniu úcty k Najsvätejšiemu srdcu Ježišovmu. Nech mu náš dobrý Pán dá na príhovor svätého Tomáša Akvinského večný odpočinok!