Prirodzený rozum predpisuje človeku podriadiť sa Bohu kvôli nedostatkom, ktoré v sebe pociťuje. Poznanie vlastnej nedostatočnosti núti človeka prijať pomoc a vedenie od Boha. Človek čerpá svoje poznanie skrze zmysly a vyjadruje sa cez zmyslové znaky – symboly. Obeta je symbolom vyjadrujúcim podriadenosť a úctu, ktorú človek dlhuje Bohu. Človek pri obetovaní Bohu koná obdobne ako vazali obetujúci svojmu pánovi.
Obeta, ktorú Boh od nás žiada, je skrúšený duch (Ž 51,19). Duša sa obetuje Bohu ako princípu svojho stvorenia a svojho blaženého cieľa. Boh je jediným stvoriteľom našich duší, a preto iba v ňom spočíva naša blaženosť.
Keď obetujeme, nemáme brať do úvahy veľkosť našej obety. Podstatný je iba samotný zmysel tohto úkonu, ktorým je vzdať úctu a česť najvyššiemu Pánovi celého vesmíru. Pravá obeta Bohu je podľa sv. Tomáša Akvinského zvláštnym aktom patriacim k cnosti nábožnosti, ktorého dobrota spočíva v tom, že sa vykonáva na počesť Boha. Ak naopak kladieme dôraz na veľkosť a hodnotu našej obety, opúšťame bezpečný priestor cnosti nábožnosti a ocitáme sa nad priepasťou pýchy, pred ktorou nás vystríhal sv. Augustín, hovoriac: „Démoni nemilujú vôňu obetí, ale božské pocty!”
Anjelský učiteľ nám ponúka tri spôsoby, ktorými môžeme obetovať Bohu.
Prvý a najdôležitejší spôsob je prostredníctvom duševných dobier, konajúc vnútornú obetu skrze svoju oddanosť a modlitbu. Druhý spôsob sa realizuje pomocou telesných dobier skrz mučeníctvo, abstinenciu a zdržanlivosť. Tretí spôsob sa uskutočňuje prostredníctvom materiálnych dobier, ktoré dáva človek Bohu plne k dispozícií, či už priamo skrze vlastný majetok alebo nepriamo zdieľaním materiálnych statkov s blížnymi.
Naše obety, ktoré vykonávame na počesť Boha so skrúšeným srdcom sú znamením pre svet. Hoci nie všetci chápu tento symbolizmus.
Prvou a najdôležitejšou zostáva vnútorná obeta, ku ktorej sú zaviazaní všetci ľudia, pretože každý je povinní dať Bohu svoju dušu.
(Kto chce ísť priamo k zdroju tohto textu, odporúčame mu prečítať časť Sumy teologickej ST II-II, q. 85).
