Pred 750 rokmi, 7. marca 1274 zomrel 48- ročný teológ, dominikán Tomáš Akvinský. Pár mesiacov pred smrťou mal dva mystické zážitky. V prvom sa ho Ježiš spýtal, čo si praje ako odmenu za dielo, ktoré o ňom napísal. Tomáš odpovedal: „Nič len teba, Pane.“ Druhýkrát, v decembri 1273, mal dlhú extázu počas slávenia svätej omše, po ktorej vyhlásil, že všetko, čo napísal, je iba slama. Krátko nato si cestou na koncil v Lyone na somárovi udrel hlavu o konár stromu, začal slabnúť a o päť týždňov zomrel.

Benozzo Gozzoli: Triumf svätého Tomáša. (Svätý Tomáš tróni medzi Platonóm a Aristotelom, pod nohami je porazený Averroes)

Cesta zo Salerna do Lyonu

V máji roku 1274 zvolal pápež Gregor X. (1271-1276) do francúzskeho Lyonu koncil, ktorý mal riešiť spory medzi západnou a východnou Cirkvou. Keďže Tomáš napísal teologický traktát o omyloch Grékov, bol na koncil na výslovnú žiadosť Svätého Otca pozvaný tiež. Tomáš sa však cestou necítil dobre, preto si musel na dlhej ceste z juhotalianského Salerna robiť prestávky. Prvou zastávkou bol hrad Maenza v Kampánii, kde bývala jeho neter Františka. Zrejme už tušil blížiaci sa okamih smrti, preto si ďalšiu prestávku naplánoval na posvätnom mieste kláštora Fossanova neďaleko Neapola. Na ceste ho sprevádzali niekoľkí spolubratia a sekretár Reginald z Piperna.

Keď dorazili do Fossanovy, Tomáš údajne predpovedal svoju smrť slovami žalmu: „To je miesto môjho odpočinku naveky; tu budem bývať, lebo som túžil za ním“ (Ž 132,14). Na žiadosť mníchov im potom vyložil Pieseň piesní, čo dokazovalo, že po mentálnej stránke bol až do konca svieži, aj keď jeho telo už slablo. Opát cisterciánov, ktorí v tej dobe obývali kláštor Fossanova, sa snažil zabezpečiť Tomášovi čo najväčšie pohodlie a ubytoval ho vo vlastnej cele, ktorá bola v blízkosti kuchyne a vyhrieval ju komín.

 

S radosťou pôjdeme do domu Pánovho

Deň pred smrťou prijal Tomáš viatikum, predtým do slzami v očiach zarecitoval vlastný hymnus Adoro te, Domine (Klaniam sa ti vrúcne). Nasledujúci deň, 7. marca 1274 prijal pomazanie chorých a v opátovej cele zomrel. Tomášovo telo pochovali pri slávnostom pohrebe do zeme v kostole pred hlavným oltárom. Ešte pred pohrebom sa udial prvý zázrak na príhovor svätca. Zástupca priora, brat Ján z Ferentina, mal choré oči. Ľahol si na mŕtve Tomášovo telo a priložil svoje oči na jeho. Po krátkej modlitbe vstal celkom zdravý a povedal: „Nech je pochválený Boh, lebo zásluhou tohto svätca sa mi dokonale vrátil zrak.“ V kláštore mnísi od prvého dňa po Tomášovej smrti slávili namiesto omše Requiem za zosnulých formulár so vstupnou antifonou Os justi, určenou pre vyznavačov.

 

Boj o relikvie

Vo Fossanove nemali najmenšie pochybnosti o svätosti Tomáša a veľmi si cenili, že jeho ostatky sú uložené práve u nich. Vedeli však, že dominikáni môžu o ne kedykoľvek požiadať. Záujem prejavila dokonca aj Parížska univerzita, kde Tomáš pomerne dlhú dobu pôsobil. Hneď ako Tomášov sprievod a bratia, ktorí prišli na pohreb, Fossanovu opustili, v noci telo vybrali z hrobu a preniesli do kláštornej kaplnky sv. Štefana. Iné pramene tvrdia, že telo nebolo prenesené krátko po pohrebe, ale až s odstupom času, pričom ho našli neporušené a vydávalo príjemnú vôňu. Po siedmich mesiacoch mal opát Jakub z Ferentina sen, v ktorom mu sám Tomáš vyčítal, že klame ľudí, keď ich necháva uctievať ostatky na inom mieste, ako v skutočnosti sú. Opát sa teda rozhodol tajne v noci vrátiť telo na pôvodné miesto, na pomoc si zavolal tých bratov, ktorí mu pred časom pomáhali s presunom do kláštornej kaplnky. Keď však hrob otvorili, šírila sa z neho taká silná vôňa svätosti, že zobudila všetkých ostatných bratov.

Sedem rokov po Tomášovej smrti, v roku 1281, dal opát Peter z Monte San Giovanni vybudovať mauzóleum naľavo od hlavného oltára a ostatky boli prenesené tam. Telo svätého Tomáša, vrátane odevu bolo neporušené a vydávalo silnú príjemnú vôňu.

Hrob sa otvoril o ďalších sedem rokov, keď svätcova sestra, grófka Theodora zo San Severina, požiadala o jeho ruku.

Keď v roku 1303 zasadol na Petrov stolec dominikán ako Benedikt XI., v kláštore opäť zavládla panika. Mnisi z tela amputovali hlavu, aby im v prípade, že si bratia dominikáni vyžiadajú pozostatky svätého Tomáša, ostala aspoň nejaká relikvia. Sarkofág bol otvorený ešte raz, v roku 1329, už po kanonizácii. V tomto čase bolo z tela oddelených viacero častí.

V roku 1358 pricestoval generálny magister dominikánov Eliáš Raymundi do Ríma za Urbanom V. so žiadosťou, aby relikvie s konečnou platnosťou prisúdil Rádu kazateľov. Na príkaz pápeža teda ostatky vrátane hlavy prevzali dominikáni a slávnostne uložili do kláštora v juhofrancúzskom Tolouse.

Parížska univerzita obdržala svätcovu pažu.

 

Jana Solárová

Obrázok: commons.wikimedia.org

 

Zdroj: Ing. Robert Benno Štěpánek: Kanonizace svatého Tomáše Akvinského, Praha 2019.