Moderná psychológia sa od svojho počiatku zaoberá otázkou toho či existuje duša, a ak áno ako interaguje s telom (tzv. problém duše a tela)? Dnes sú v psychológii najpopulárnejšie dva prúdy myslenia, menovite materializmus a dualizmus. Oba myšlienkové smery ponúkajú riešenie na problém duše a tela. Ktorý prúd ponúka uspokojivejšiu odpoveď? A ako to videl Tomáš?
Tieto prúdy majú ďalšie delenia, no my sa obmedzíme na reduktívny materializmus a karteziánsky dualizmus, artikulovaný René Descartom. Prvý smer predpokladá, že všetko reálne je len hmota a tak a priori vylučuje priestor pre dušu v nemateriálnom zmysle. Dušou všeobecne a mysľou konkrétne sa tým pádom väčšinou myslí mozgová aktivita. Jeden z mnohých problémov spojeným s týmto pohľadom je takzvaný problém identity – informácia/idea presahuje neidentické materiálne usporiadanie. Dal by sa vykresliť v nasledujúcom príklade. Ak je moje usporiadanie neurónov v mozgu odlišné od neurónového usporiadania môjho kamaráta, potom ak budeme rozmýšlať nad rovnakou myšlienkou, naša mozgová aktivita bude odlišná. No ak je naša mozgová aktivita odlišná, ako je možné, že rozmýšľame nad tou istou myšlienkou?
Druhý smer predpokladá, že prirodzenosť duše a tela je radikálne odlišná. Descartes to zhŕňa zhruba takto: Mám jasnú a zreteľnú predstavu o mysli ako o mysliacej, nefyzickej veci. Mám jasnú a zreteľnú predstavu o tele ako o fyzickej, nemysliacej veci. Preto je myseľ skutočne odlišná od tela a môže existovať aj bez neho. Ani dualizmus však nie je dokonalý. Ak je duša skutočne odlišnou substanciou (teda bytím, ktoré existuje samo o sebe), ako interaguje s našou telesnou substanciou? Descartes navrhoval, že duša a telo sú spojené časťou mozgu nazývanou epifýza. No ak je duša v epifýze, tak je v priestore, no a ak je v priestore, tak je materiálna a telesná.
Akvinský sa na otázku duše pozeral inak. Považoval ju za prvý princíp života. Tvrdí, že tento princíp nemôže byť materiálny tak ako sú princípom zraku oči. Telo síce môže byť princípom života, tak ako je princípom života srdce, no nedokáže byť prvým princípom života. Prečo? Lebo ak by telo ako také dokázalo byť prvým princípom života, potom by mŕtvoly boli živé. No všímame si, že mŕtvoly (telá ako také) nežijú. Je teda zrejmé, že telo má schopnosť žiť, ba dokonca byť princípom života, no nedokáže byť prvým princípom života.
Ako teda netelesná duša interaguje s telom? Akvinský si od Aristotela adoptoval metafyzický rámec zvaný hylomorfizmus. V tomto rámci je každá substancia spojenie formy a matérie. Pod formou máme na mysli istý aktualizačný princíp, ktorý robí substanciou to čím je. Predstavme si sochu Dávida. Táto socha je substanciou, ktorá sa skladá z matérie, ktorou je kameň, a z formy, ktorou je uskutočnená predstava Dávida, ktorú autor vryl do kameňa. Táto predstava Dávida (jeho výzor, postava) je aktualizačný princíp, ktorý robí sochu tým, čím je. Podobne aj človek, ktorý je substanciou, je tvorený z formy a matérie. V našom prípade je forma prvý princíp života, inak povedané – duša. Táto koncepcia nevytvára problém interakcie dvoch substancií inej povahy, ale práve naopak, uvádza, že každá substancia je jednotou. Akvinský sa teda na človeka pozerá ako na jednotou duše a tela.
Pre pohľad na človeka (a jeho dušu) z ontologickej perspektívy, prečítajte si text od brata Augustína.
