Malo by napomenutie v súkromí predchádzať verejnému napomenutiu? (ST II-II q. 33 a. 7) Malo by privolanie svedkov predchádzať verejnému napomenutiu? (ST II-II q. 33 a. 8)
Boh pozná všetko, čo je skryté. Skryté hriechy sú pre neho tým, čím sú verejné hriechy pre ľudí. Pri verejnom hriechu je nevyhnutné hriešnika verejne napomenúť a poskytnúť mu tak duchovný liek nápravy. Zároveň je dôležité pamätať na všetkých, ktorí o tomto hriechu vedeli, a poskytnúť im starostlivosť, aby sa predišlo verejnému pohoršeniu. Pri skrytom hriechu brata, ktorý škodí blížnemu telesne alebo duchovne, je potrebné okamžite pristúpiť k verejnému napomenutiu, pokiaľ nemáme dobrý dôvod veriť, že môžeme dosiahnuť nápravu hriešnika napomenutím medzi štyrmi očami. Pri skrytom hriechu, ktorý škodí len tomu, kto ho pácha, a tomu, proti komu zhrešil, musíme k tomuto bratovi pristupovať ako lekár, ktorý sa snaží obnoviť zdravie tým, že sa vyhne amputácii končatiny a pokiaľ nemôže inak, odstráni najmenej dôležitú končatinu, aby zachoval život celého tela. Cieľom tajného
napomenutia je uzdraviť svedomie brata a zároveň zachovať jeho povesť, pretože strata bratovej povesti môže viesť k hrešeniu bez zábran.
Tomáš Akvinský v závere otázky o bratskej náprave kladie dôraz na vytrvalosť pri tajnom napomínaní bratov, ktoré treba opakovať, pokiaľ existuje nádej na nápravu hriešnika. Ak usudzujeme z vážnych dôvodov, že opakované tajné napomenutie stratilo svoj účel, je nutné ísť ďalej a bez ohľadu na skrytý charakter hriechu zavolať svedkov (pozri Mt 18, 15-17). Medzi tajným a verejným napomenutím logicky stojí výzva ku svedkom. Hriech nášho brata je najprv odhalený len malému počtu ľudí, ktorí chcú slúžiť a nie škodiť, tým, že umožnia napraviť hriešnika bez toho, aby ho zahanbili pred všetkými.
