Môže hriešnik napomínať? (ST II-II q. 33 a. 5) Máme napomínať toho, kto sa môže stať horším? (ST II-II q. 33 a. 6)
Podľa sv. Tomáša Akvinského sa v nasledujúcich prípadoch treba zriecť napomínania bratov. Po prvé, ak sme spáchali ťažší hriech, nie sme hodní napomínať svojho brata za menší hriech. Prečo vidíš smietku v oku svojho brata a vo vlastnom oku brvno nezbadáš? (Mt 7,3) Po druhé, ak sme svojimi hriechmi spôsobili verejné pohoršenie. Verejné pohoršenie je to brvno v oku, o ktorom píše evanjelista Matúš. Cieľom takéhoto napomínania by nebola záchrana druhého, ale snaha zakryť dobrými slovami svoje zlé skutky a hľadať tak chválu u ľudí. Po tretie, ak súdime hriechy blížneho s prílišnou tvrdosťou, mysliac si, že sme už spravodliví a bez chýb. Sv. Tomáš, apelujúc na spoločnú krehkosť, cituje na tomto mieste sv. Augustína: „Ak musíme niekoho napomenúť, opýtajme sa najprv samých seba, či sme niekedy neurobili rovnakú chybu a uvedomme si, že ako ľudia sme ju mohli urobiť.“
Pri aplikovaní bratskej nápravy sa môžeme stretnúť aj s bratom, ktorý napomínanie zle znáša a existuje riziko, že sa po napomenutí stane ešte horším. V tomto prípade, ak som nadriadeným tohto brata, musím ho napomenúť, lebo aj lekár používa donucovacie prostriedky voči zúrivému pacientovi, ktorý jeho starostlivosť odmieta. Ak nie som nadriadeným, je potrebné sa napomenutia zdržať, aby sa jeho stav nezhoršil.
