Platí prikázanie o bratskej náprave pre všetkých, alebo len pre nadriadených? (ST II-II q.33 a. 3) Sú podriadení povinní podľa tohto prikázania napomínať svojich nadriadených? (ST II-II q.33 a.4)
V Gratianovom dekréte z 12. storočia sa uvádza: „Ako kňazi, tak i ostatní veriaci by sa mali zaujímať o tých, ktorí sa vzďaľujú zo spoločenstva cirkvi, aby ich napomenuli a napravili z chýb, alebo ak sa ukážu ako nenapraviteľní, aby ich vylúčili zo spoločenstva cirkvi.“
Prvá časť z citovaného dekrétu hovorí o náprave, ktorá je aktom lásky. Skrze jednoduché napomenutie sa veriaci snaží napraviť brata, ktorý zhrešil. K takémuto prejavu lásky sú pozvaní všetci, nadriadení i podriadení, strážiac sa navzájom. Pretože aj podriadený, ak má zdravý úsudok v bode, kde nadriadený zlyháva, má ho bratsky napomenúť, avšak s úctou a bez ponižovania, pretože čím vyššie postavenie zastáva, tým je vo väčšom nebezpečenstve, ako píše sv. Augustín vo svojej regule. Sv. Pavol z Tarzu tiež napomenul apoštola Petra, ten jeho napomenutie prijal, hoci mu bol Pavol podriadený (Gal 2, 11-22). Podobne sv. Katarína Sienská s pokorou a s hlbokou láskou k cirkvi napomínala pápeža Gregora XI., aby sa vrátil z Avignonu do Ríma.
Druhá časť dekrétu – „alebo ak sa ukážu ako nenapraviteľní, aby ich vylúčili zo spoločenstva cirkvi“ – je o náprave, ktorá je aktom spravodlivosti. Cieľom je dosiahnuť spoločné dobro celej komunity. Uskutočňuje sa skrze verejné napomenutie hriešnika alebo v nutnom prípade jeho potrestaním. Udelený trest autoritou slúži ako prevencia pred prípadným opakovaním hriechu. Tento spôsob nápravy patrí len do rúk nadriadených, pričom ich zaväzuje konať múdro a spravodlivo.
