Pokoj a dobro!
Každý z nás má svoje obľúbené miesto k modlitbe, kde „niečo Božie“ preniká priestor ako posvätná vertikála. Pred štyrmi rokmi som po prvýkrát zavítal na Pustý Dvor, netušiac, že mi prirastie k srdcu a budem sa sem pravidelne vracať.
Pre mňa je Pustý Dvor miestom, kde ku mne Boh hovorí prostredníctvom krásy tunajšej prírody. Skrze pohľad na nebeskú oblohu počas tichej bezoblačnej noci, skrze meniaci sa šat sestry luny, skrze prebúdzajúci sa horizont nekončiacej zelenej samoty pri východe slnka, skrze ticho prestúpené kvapkami dažďa či radostným trilkovaním spevavcov – skrze všetku tú krásu, tak lahodiacu ľudskému oku. Prečo je tomu tak?
Brat Alan nám vo svojej jednohubke Stvorenie ako Božie dieťa ukázal, že krása prírody je odrazom Božej krásy a každé stvorenie samo osebe je Božím dieťaťom, pretože sa podobá večnému Slovu, skrze ktoré bolo stvorené. Všetci sme teda deťmi Otca, ktorý má v nás zaľúbenie.
Podľa svätého Tomáša Akvinského, ak sa pri osobnej modlitbe modlíme nahlas, náš hlas sa stáva vonkajším znakom, ktorý podnecuje vnútornú zbožnosť. Preto i krása prírody Pustého Dvora plní funkciu vertikály, po ktorej sa naša myseľ šplhá k Bohu. Skrze to, čo mozog prijíma zmyslami, Boh hýbe našou mysľou, aby rástla v túžbe po svätosti (ST I-II, q.83, a.12), a komunikuje tak svoju lásku k deťom – a deti si ju komunikujú navzájom. Každé však na úrovni, aká mu prislúcha v hierarchii stvorení.
Som vďačný Bohu za to, že ma priviedol na toto miesto, kde všetko kričí o Stvoriteľovej láske k nám. Ak hľadáte občerstvenie pre svoje unavené srdce, príďte a nájdete ho. Pustý Dvor vás očakáva.
