Svätý Tomáš bol teológ, ktorý modlitbe venoval pomerne veľa priestoru vo svojich spisoch. A to preto, lebo bol presvedčený, že modlitba v živote kresťana musí zohrávať dôležité miesto. Jeho chápanie modlitby je roztrúsené v mnohých jeho dielach (od biblických komentárov až po Sumu teologickú). Svätý Tomáš používa viacero „definícií“ modlitby, pričom každá z nich ponúka pohľad na modlitbu z inej perspektívy. Pristavíme sa pri niekoľkých z nich.
V úvode ku Komentáru na Žalmy sv. Tomáš hovorí, že modlitba „spočíva v pozdvihnutí mysle k Bohu.“ „Modlitba je vzostup intelektu k Bohu.“ Duša sa povznáša k Bohu nielen pri modlitbe, ale aj inými spôsobmi. Tomáš menuje štyri: (1) keď človek obdivuje veľkosť Božej moci, je to povznesenie viery; (2) keď človek uvažuje nad dokonalosťou večnej blaženosti, je to povznesenie nádeje; (3) keď sa človek upína k Božej dobrote a svätosti, je to povznesenie lásky; (4) a napokon, keď človek túži napodobňovať Božiu spravodlivosť v činoch, je to povznesenie spravodlivosti.
Modlitba a čnosti pozdvihujú človeka k Bohu. Navzájom sa potrebujú a dopĺňajú. Ako človek žije, tak sa modlí; ako sa človek modlí, tak žije.
Druhá časť Kompendia teológie, ktoré Tomáš napísal pre „tých, ktorí sú zamestnaní inými činnosťami“ (ktorí sú uponáhľaní), je venovaná čnosti nádeje. A práve na začiatku tejto časti Tomáš hovorí o modlitbe (2. kapitola). Tá je totiž prejavom našej nádeje. Tomáš najprv pripomenie všeobecnú pravdu: „Každé stvorenie dosahuje svoj cieľ spôsobom, ktorý zodpovedá jeho prirodzenosti.“ Cieľom človeka je Boh, život s Bohom. Modlitba je dar, ktorý Boh dáva človeku, aby dosiahol svoj cieľ. „Preto bola ľuďom daná modlitba, prostredníctvom ktorej ľudia od Boha získavajú to, čo od neho dúfajú dostať.“ Modlitba je prostriedok, ktorý nám Boh dáva, aby sme ho používali, a ktorý nám pomáha dosiahnuť náš cieľ. Navyše modlitba zodpovedá našej prirodzenosti, a preto modliť sa je ľudské. Modliť sa je prejavom toho, že som človek.
Keďže Boh je vševediaci a nemenný, naša modlitba nemení Boha ani jeho vôľu. Modlitba mení nás samých: „Modlitba za niečo je pre človeka nevyhnutná kvôli samotnému človeku, ktorý sa modlí, aby si uvedomil svoje nedostatky a nasmeroval svojho ducha k horlivým a zbožným túžbam, o ktorých dúfa, že modlitbou dosiahne ich naplnenie. K tomu ho totiž modlitba pripravuje.“ Modlitba nás pripravuje na prijatie toho, čo nám Pán chce darovať (o prepojení našich túžob a modlitby budeme hovoriť neskôr).
Pri opise modlitby si Tomáš pomáha analógiou medzi tým, keď človek žiada iného človeka o nejakú pomoc a keď žiada Boha. Ak žiadate iného človeka o pomoc, veľmi často musí byť medzi vami nejaká spriaznenosť, musíte byť minimálne známi (určite máte aj vy takúto skúsenosť), aby si ten druhý vašu prosbu vypočul a poprípade podľa nej aj konal. Spriaznenosť medzi ľuďmi predchádza vypočutiu prosby. No v prípade Boha to neplatí. Ktokoľvek sa môže v modlitbe obrátiť na Boha; aj človek, ktorý na Boha zabudol, ktorý sa už dvadsať rokov nemodlil, ktorý popáchal veľa zlého, aj ten najväčší hriešnik. „Modlitba smerovaná k Bohu nás spája s Bohom.“ Modlitba poskytuje človeku v istom zmysle okamžitý prístup k Bohu.
Téme modlitby sa Tomáš venuje aj vo svojej Sume teologickej. Je známe, že Suma pozostáva z takzvaných „otázok“, ktoré sa následne delia na „články“. Otázka o modlitbe (ST II-II, q. 18) má zo všetkých otázok Sumy najviac článkov: presne 17. Aj to svedčí o tom, akú dôležitosť Tomáš prikladal modlitbe.
Hneď v prvom článku (a. 1) Tomáš uvádza viacero definícií modlitby, pričom sa opiera o viaceré autority: modlitba je prosba (sv. Augustín); modliť sa znamená prosiť Boha o patričné veci (sv. Ján Damascénsky); modliť sa znamená odkrývať svoju myseľ v Božej prítomnosti (Dionýz Areopagita); modlitba je pozdvihnutie mysle k Bohu (sv. Ján Damascénsky). Tomáš na tomto mieste zdôrazňuje, že modlitba je predovšetkým aktom intelektu, keďže intelektom usporadúvame (priorizujeme) svoje záležitosti, a to sa deje aj v modlitbe: modlíme sa za veci, ktoré považujeme za dôležité.
Druhý článok (a. 2) o modlitbe je kľúčový. Tomáš si kladie otázku: Je vhodné sa modliť? A hneď uvádza tri námietky, podľa ktorých sa nie je potrebné modliť: (1) Boh je vševediaci, a preto nie je potrebné prosiť ho o niečo, čo už vie; (2) Boh a jeho vôľa sú nemenné, a preto nemá zmysel sa modliť, keďže modlitbou nedocielim zmenu Božej vôle; (3) Je prejavom väčšej štedrosti dať niekomu niečo, hoc o to neprosí. A keďže Boh je najštedrejší darca, neočakáva naše modlitby, ale dá nám to, čo potrebujeme, bez nich. V odpovedi na položenú otázku Tomáš najprv zhrnie, že „Božia prozreteľnosť neurčuje len to, aké účinky nastanú, ale aj to, vďaka akým príčinám a v akom poradí sa tieto účinky budú odohrávať“. A práve medzi „príčiny iných účinkov“ môžeme zaradiť našu modlitbu, lebo „modlíme sa nie preto, aby sme zmenili Božiu vôľu, ale aby sme dosiahli to, čo Boh určil, aby sa naplnilo našimi modlitbami.“ Inak povedané, Boh od počiatku čias rátal s našimi modlitbami (vypočutými či nevypočutými) a preto sú zahrnuté do jeho prozreteľnostného plánu, do jeho vôle. Vypočutá modlitba človeka a nemennosť Božej vôle si tak neprotirečia. Môžeme navyše povedať, že modliť sa znamená spolupracovať na napĺňaní prozreteľnostného plánu Boha. Modlitba je tak pozvaním a potvrdením nášho statusu „spolupracovníka“ Božej prozreteľnosti. A to je veľká výsada, ktorú nám Pán dáva. (1) V odpovedi na prvú námietku Tomáš odpovedá, že modlitbou Bohu nič nepripomíname. Práve naopak! Sme to my, komu modlitba niečo pripomína; pripomína nám naše miesto: my sme tí, ktorí vo svojich životoch potrebujeme pomoc, nie Boh, a preto o ňu musíme žiadať. Modlitba nám pripomína naše miesto prosiacich a odkázaných. (2) Modlitbou nemeníme Božiu vôľu. To ani nie je možné. Modlitbou dosahujeme to, čo Boh už od nepamäti určil (v láske), aby sme dosiahli. Ako hovoril aj sv. Gregor Veľký: modlime sa, aby sme si „zaslúžili prijať to, čo Všemohúci Boh od vekov určil nám dať.“ (3) Boh nám dáva mnohé dobrá aj bez toho, aby sme ho o to prosili. No je pre nás ľudí prospešné, ak v modlitbe o niečo prosíme Boha a sme vypočutí, lebo takýmto spôsobom nadobúdame dôveru, že sa môžeme na Boha v našich záležitostiach obrátiť.
Tomáš uvádza, že modlitba je aktom čnosti nábožnosti (a. 3). Keďže modlitbou sa človek podriaďuje Bohu a tak vyznáva, že potrebuje Boha ako pôvodcu každého dobra, prejavuje Bohu úctu. Skrze modlitbu tak čnosťou nábožnosti zameriavame intelekt človeka k Bohu. Nedá sa byť nábožným bez modlitby.
Tomáš sa ďalej pýta, či sa má človek modliť len k Bohu (a. 4). Pri hľadaní odpovede rozlišuje medzi tým, či prosíme toho, (1) kto našu prosbu môže vypočuť a naplniť, alebo (2) toho, skrze ktorého môže byť naša prosba vypočutá. Modlitba v prvom význame môže byť adresovaná len Bohu, pretože len Pán je darcom všetkých dobier. Avšak v druhom význame je možné modliť sa aj k svätým. Modlíme sa k svätým „nie preto, aby Boh prostredníctvom nich poznal naše prosby, ale aby naše modlitby boli účinné (vypočuté) vďaka ich modlitbám a zásluhám“. Príhovor svätých je tak akoby príhovor priateľa, ktorý spolu so mnou prosí Pána.
Máme sa modliť za konkrétne veci? (a. 5) V tomto bode Tomáš odporúča nie živelný, ale racionálny prístup. Niekedy totiž „prosíme o to, čo by pre nás bolo lepšie nezískať.“ Tomáš pokračuje a upresňuje, že má na mysli také veci, „ktoré môžu prinášať zlé následky alebo ktoré človek môže využiť nielen dobre, ale aj zle“. Ako príklad takýchto vecí uvádza bohatstvo, pocty (ocenenia), moc či honosné svadby J. Avšak „existujú určité dobrá, ktoré človek nemôže zle využiť, pretože nemôžu viesť k zlému výsledku.“ A práve o to by sme mali prosiť v modlitbe. Pod takýmito dobrami má Tomáš na mysli najmä tie, ktoré sú predmetom blaženosti (napr. spása človeka) alebo také, prostredníctvom ktorých si blaženosť zaslúžime (napr. dodržiavanie Božích príkazov). Tomáš takýmto spôsobom zdôrazňuje spojenie modlitby a nášho konečného (nie čiastkového) cieľa. Modlitba nám bola daná ako prostriedok dosiahnutia nášho cieľa, ktorým je blaženosť (šťastie). Podľa Tomáša je veľkým pomocníkom v modlitbe človeka Duch Svätý, ktorý nás nielen učí modliť sa, ale aj vzbudzuje v nás „sväté túžby“, o ktorých naplnenie sa môžeme modliť.
V odpovedi na otázku, či človek má prosiť Boha o časné veci (a. 6), Tomáš opäť preukazuje racionálny prístup. Priberá si na pomoc sv. Augustína: „Je dovolené modliť sa za to, čo je dovolené si želať.“ Tomáš to ďalej rozmieňa na drobné: „Je teda dovolené túžiť po časných veciach, nie však primárne tak, že by sme v nich hľadali náš cieľ, ale prostriedky, ktoré nám pomáhajú smerovať k blaženosti.“ Prosiť o časné veci ako o prostriedky (nie ciele) nášho putovania k blaženosti je rozumné. Ako ale môže byť nejaká časná vec prostriedkom na dosiahnutie blaženosti? Odpoveďou Tomáš ukazuje, že nelieta v oblakoch, ale stojí nohami pevne na zemi: časné veci sú prostriedkami na dosiahnutie blaženosti, nakoľko sú „prostriedkami na udržanie telesného života a slúžia nám ako nástroje pre vykonávanie cnostných skutkov.“ Ak sa pýtate na to, ako odhadnúť správnu mieru „udržania telesného života“, Tomáš ponúka odpoveď, pričom sa inšpiruje sv. Augustínom: „Nie je nevhodné, aby si niekto želal toľko, koľko je potrebné na živobytie, a nič viac; lebo túto dostatočnosť si neželáme pre ňu samú, ale pre blaho tela. Nie je nevhodné, aby sme si želali byť oblečení spôsobom, ktorý zodpovedá nášmu postaveniu, aby sme neboli v rozpore s tými, medzi ktorými musíme žiť. Preto by sme sa mali modliť, aby sme si tieto veci udržali, ak ich máme, a ak ich nemáme, aby sme ich získali.“ Modliť sa za časné veci tak, aby sme ich mali primerane, teda dostatočne, je rozumné; stačí ich primeraný dostatok, nie prebytok. Stále ale musíme mať na pamäti, že tieto časné veci sú len prostriedky na dosiahnutie blaženosti.
Modliť sa za iných nie je nič iné ako prejav lásky (a. 7). Milovať blížneho znamená túžiť po jeho dobre. A preto máme od Pána vyprosovať dobro pre iných. Milovať iných znamená (okrem iného) modliť sa za nich. Navyše, nie je to tak, že by spravodliví ľudia nepotrebovali modlitbu iných. Každý človek, akokoľvek čnostný, potrebuje modlitbu. Keď Tomáš zdôvodňuje, prečo sa máme modliť aj za spravodlivých, uvádza nielen to, že takáto modlitba je vlastne oslavou pôsobenia Božej milosti v spravodlivých, ale zároveň je pripomienkou spravodlivým, že aj oni potrebujú modlitby menej dokonalých. Modlitba je určená všetkým, aby sa modlili za všetkých.
Tomáš zdôrazňuje, aby sme sa modlili aj za našich nepriateľov (a. 8): „Sme povinní modliť sa za našich nepriateľov rovnako ako sme povinní ich milovať.“ Tomáš pritom rozlišuje lásku k nepriateľom (a modlitbu za nepriateľov) vo všeobecnosti a lásku k nepriateľom (a modlitbu za nepriateľov) v konkrétnom prípade; prvé je totiž povinnosťou (prikázaním), druhé je záležitosťou dokonalosti: „Je našou povinnosťou, aby sme svojich nepriateľov nevylučovali zo všeobecných modlitieb, ktoré vyslovujeme za druhých; modliť sa však za nich individuálne je záležitosťou dokonalosti, a nie povinnosti.“
V ďalšom článku (a. 9) Tomáš venuje pozornosť modlitbe Otčenáš, ktorú považuje za najdokonalejšiu modlitbu, lebo „ak sa modlíme správne a primerane, nemôžeme povedať nič iné ako to, čo je obsiahnuté v tejto modlitbe nášho Pána.“ Práve na tomto mieste Tomáš rozvíja svoju ďalšiu definíciu modlitby ako interpretku (hovorkyňu, tlmočníčku) našich túžob. V modlitbe človek tlmočí svoje túžby. A preto „je správne prosiť v našich modlitbách o niečo len vtedy, ak je správne, aby sme po tom túžili.“ A práve tu zohráva dôležitú úlohu modlitba Otčenáš, pretože v tejto modlitbe „nielen prosíme o všetko, po čom môžeme správne túžiť, ale aj v poradí, v akom by sme mali.“ Modlitba Otčenáš nás učí správne túžiť, učí nás usporiadať naše túžby správnym spôsobom. Keďže človek vždy túži po dobre, modlitba Otčenáš predstavuje akúsi hierarchiu dobier, po ktorých by sme mali túžiť. Je zrejmé, že našou prvou túžbou je túžba po cieli a následne po všetkom tom, čo smeruje k tomuto cieľu. Keďže naším cieľom je Boh (blaženosť), prvou túžbou je túžba po Bohu (po blaženosti): (1) túžba po Bohu samotnom (a preto sa modlíme: „posväť sa meno tvoje“), (2) túžba tešiť sa z Boha, keďže byť s Bohom nás naplňuje (a preto sa modlíme: „príď kráľovstvo tvoje“). Následne človek túži po dobre, ktoré je užitočné pre cieľ. Dané dobro môže byť užitočné (3) buď priamo, ako je to v prípade záslužného plnenia Božej vôle, poslušnosti Bohu (a preto sa modlíme: „buď vôľa tvoja ako v nebi tak i na zemi“), alebo (4) sprostredkovane, ako je to v prípade dobier, ktoré nám pomáhajú na ceste k blaženosti (a preto sa modlíme: „chlieb náš každodenný daj nám dnes“). K dosiahnutiu blaženosti nás vedie aj odstraňovanie prekážok na ceste k nej, pričom tieto prekážky môžu byť trojaké: (5) hriech, ktorý nás vylučuje z Božieho kráľovstva (a preto prosíme: „odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“); (6) pokušenie, ktoré nás odvádza od plnenia Božej vôle (a preto sa modlíme: „a neuveď nás do pokušenia“); (7) a súčasný stav života, ktorý je poznačený mnohými ťažkosťami (a preto sa modlíme: „zbav nás zlého“). Ak modlitba je tlmočníčka túžob, modlitba Otčenáš je zároveň učiteľkou našich túžob. Učí nás, pripomína nám, po čom Pán chce, aby sme túžili.
Modliť sa môže len ten, kto je schopný prijímať dobrá skrze milosť. A preto sa modlitba netýka ani Božských osôb a ani zvierat. Modlitba je vlastná len racionálnym stvoreniam (a. 10), teda ľuďom.
Pri otázke, či sa svätí v nebi môžu za nás modliť (a. 11), Tomáš odpovedá jednoznačným „áno“, keďže modlitby vychádzajú z lásky, ktorú ani smrť nedokáže umlčať: „Modlitby za druhých vychádzajú z lásky; čím väčšia je láska svätých v nebi, tým viac sa modlia za pútnikov, keďže týmito modlitbami nám môžu pomôcť; a čím sú tesnejšie zjednotení s Bohom, tým sú ich modlitby účinnejšie.“
Keď Tomáš rozlišuje medzi spoločnou (liturgickou) a súkromnou modlitbou, hovorí, že spoločná modlitba musí byť vždy ústna, kdežto súkromná modlitba takou byť nemusí (a. 12). Využitie hlasu pri modlitbe vzbudzuje vnútornú nábožnosť a zapája okrem mysle dôležitý aspekt telesného rozmeru človeka (človek sa modlí so všetkým tým, čo mu dal Boh). Tomáš navyše schvaľuje a odporúča využitie ďalších telesných úkonov, ktoré môžu pomôcť pozdvihnúť našu myseľ k Bohu. Avšak ak telesné prejavy a úkony sú pre našu myseľ prekážkou, mali by sme sa ich pri modlitbe zdržať.
Ďalší článok (a. 13) sa týka otázky, či je pozornosť nevyhnutná pri modlitbe. Najprv Tomáš pripomenie dvojaký význam slova nevyhnutnosť. Určitá vec je nevyhnutná v prvom význame tohto slova, keď je vďaka nej cieľ ľahšie a lepšie dosiahnuteľný (v tomto zmysle je napr. nevyhnutné mať auto pri cestovaní z Košíc do Bratislavy). Nejaká vec je nevyhnutná v druhom význame tohto slova, keď bez nej nie je možné niečo dosiahnuť (v tomto zmysle auto na spomínanú cestu nie je nevyhnutné; skôr sú nevyhnutné nohy na kráčanie). Tomáš hovorí, že pozornosť je pre modlitbu vo všeobecnosti nevyhnutná, ak máme na mysli prvý význam tohto slova. Po uvedení tohto často používaného rozlíšenia Tomáš analyzuje tri účinky modlitby. (1) Prvým účinkom modlitby je zásluha, ktorá je účinkom každého ľudského skutku oživovaného láskou. Pri tomto účinku nie je nutné byť pri celej modlitbe úplne pozorný; je dôležitý najmä počiatočný úmysel, s ktorým vstupujeme do modlitby. Teda aj nepozorná modlitba, vychádzajúca z lásky, je záslužná. (2) Druhým účinkom modlitby je vypočutie modlitby. Aj v tomto prípade stačí uvedenie počiatočného úmyslu. Teda, aj nepozorná modlitba môže byť vypočutá. (3) Napokon tretí účinok modlitby je ten, ktorý modlitba prináša okamžite: duchovné osvieženie mysle. Avšak pri tomto účinku modlitby je nevyhnutná pozornosť v druhom význame slova nevyhnutnosť. Inak povedané: miera duchovného osvieženia je daná mierou pozornosti pri modlitbe.
(Je dobré sa ešte na chvíľu zastaviť pri téme pozornosti, resp. nepozornosti. Herbert McCabe, írsky dominikán, trefne hovorí, že je dobré si všímať svoju nepozornosť pri modlitbe; všímať si veci, ktoré nás od modlitby odvádzajú, resp. na ktoré počas modlitby myslíme. Aj v tomto prípade totiž platí, že modlitba je tlmočníčkou našich žiadostí. A tak nepozornosť pri modlitbe nám môže prezradiť, po čom v skutočnosti v danom momente túžime. Nepozornosť pri modlitbe demaskuje naše skutočné túžby. Netreba sa toho zľaknúť, netreba to pred sebou zakrývať. Skôr je potrebné tento fakt prijať ako východiskový bod pre formovanie našich túžob. Naše túžby je totiž potrebné formovať v súlade s Božím slovom.)
Zaujímavý je Tomášov pohľad na to, či by sme sa mali dlho modliť (a. 14). Tu je potrebné rozlíšiť posudzovanie modlitby samotnej a posudzovanie modlitby z hľadiska jej príčiny. „Príčinou modlitby je túžba lásky, z ktorej by mala modlitba vychádzať; a táto túžba by v nás mala pretrvávať neustále, či už skutočne, alebo potenciálne, lebo sila tejto túžby pretrváva vo všetkom, čo konáme z lásky.“ A v tomto zmysle by naša modlitba mala byť nepretržitá. Avšak „modlitba, ak ju uvažujeme samu osebe, nemôže byť nepretržitá, lebo sa musíme venovať iným prácam“. No nielen to. Tomáš si je vedomý, že naše samotné telo, ktoré podlieha spánku, hladu či smädu, nám bráni modliť sa v tomto zmysle nepretržite. Keď Tomáš uvažuje nad správnou dĺžkou modlitby, dochádza k záveru: „Je vhodné, aby modlitba trvala dostatočne dlho na to, aby vzbudila horlivosť vnútornej túžby; a keď prekročí túto mieru, takže v nej už nemožno ďalej pokračovať bez toho, aby to spôsobovalo únavu, mala by sa prerušiť.“ Tomáš pri svojich úvahách hľadá odpoveď na Ježišovu výčitku: „Keď sa modlíte, nehovorte veľa ako pohania. Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť“ (Mt 6, 7). Určite vás neprekvapí, ak nám Tomáš pri odpovedi predloží isté rozlíšenie: „Modlite sa tak dlho, kým je vaša pozornosť horlivá. Hovoriť mnoho pri modlitbe znamená hovoriť mnohými slovami o svojich potrebách, zatiaľ čo modliť sa mnoho znamená klopať na dvere toho, ku ktorému sa modlíme, neustálym a zbožným volaním srdca.“ Tomáš na záver študovanej otázky zaujímavo vyhlási, že človek sa modlí nepretržite aj vtedy, keď inšpiruje iných napr. svojím dobrým správaním k tomu, že sa začnú modliť. V takomto prípade, aj keď sa človek skončí modliť, tí, ktorých inšpiroval, môžu ešte vo svojich modlitbách pokračovať.
Dôležitou témou je záslužnosť modlitby (a. 15). Modlitba je skutkom nábožnosti, je to čnostný čin, ktorý je účinný pri získavaní zásluh, lebo vychádza z lásky ako zo svojho koreňa (skrze čnosť nábožnosti), „ktorej vlastným predmetom je večné dobro, ktoré si zaslúžime získať.“ Podľa Tomáša okrem lásky a nábožnosti ku kvalite modlitby prispievajú aj pokora a viera. „Pokiaľ ide o účinnosť modlitby pri vypočutí prosby, táto účinnosť vyplýva z Božej milosti.“ Teda, v konečnom dôsledku je to na Bohu a jeho láske k nám, či vypočuje našu modlitbu alebo nie. Opierajúc sa o autoritu sv. Augustína Tomáš prehlasuje, že ak Boh vypočuje naše modlitby, robí to zo svojho milosrdenstva, a ak Boh nevypočuje naše modlitby, robí to tiež zo svojho milosrdenstva. „Lebo lekár vie lepšie ako chorý, čo je dobré pre chorobu.“ Čo sa týka vypočutia našich modlitieb, preberá Tomáš viaceré poučné tvrdenia od autorít: ak pri modlitbe prosíme o niečo, „niektoré veci nie sú odopierané, ale sú odložené, aby nám boli udelené vo vhodnom čase“ (sv. Augustín); „Dôvodom, prečo si niekedy prosil a nedostal si, je to, že si prosil nesprávne, buď nekonzistentne, alebo ľahkomyseľne, alebo preto, že si prosil o to, čo pre teba nebolo dobré, alebo preto, že si prestal prosiť“ (sv. Bazil). Ďalej Tomáš učí, že pokojne sa môže stať, že Boh z rôznych vyššie spomenutých dôvodov našu modlitbu nevypočuje, ale to neznamená, že daná modlitba nemôže byť záslužná. Tomáš hovorí, že čo sa týka účinnosti vypočutia, modlitba závisí skôr od našej viery, no čo sa týka získania zásluh, modlitba závisí skôr od našej lásky.
Tomáš uvádza štyri podmienky modlitby, pri splnení ktorých „vždy dosiahneme to, o čo prosíme“: (1) prosiť za seba samých, (2) o veci potrebné na spásu, a to (3) zbožne a (4) vytrvalo.
Tomáš sa zaujíma aj o to, či si môže hriešnik niečo vyprosiť modlitbou (a. 16). Podľa neho Boh vypočuje modlitbu hriešnika, ak vychádza z jeho dobrej prirodzenej túžby, ale nie kvôli tomu, že by si to vyžadovala Božia spravodlivosť, ale vypočuje ho zo svojho čistého milosrdenstva. Navyše, hoci modlitba hriešnika (človeka bez posväcujúcej milosti), ktorý stratil nadprirodzenú lásku, ktorá je nevyhnutná pre záslužnosť skutku, nemôže byť záslužná, môže byť vypočutá, pretože jej vypočutie je Božou milosťou, ktorej štedrým rozdávateľom je milosrdný Boh.
Napokon Tomáš uvádza, že zvyčajne modlitba pozostáva zo štyroch častí (a. 17), a to (1) prosba, (2) jadro modlitby, ktorým je pozdvihnutie mysle k Bohu, (3) príhovor a (4) vďakyvzdanie.
