Po dvoch vyšetrovaniach, ktoré zahŕňali viac ako sto vypovedajúcich svedkov, bol taliansky dominikánsky teológ a filozof Tomáš Akvinský (1225 – 1274) 18. júla 1323 oficiálne vyhlásený za svätého rímskokatolíckej cirkvi pápežom Jánom XXII. pápežskou bulou Redemptionem misit. O umiestnení jeho telesných pozostatkov sa viedli desaťročia spory. V tradícii je známy ako Doctor angelicus (anjelský učiteľ, pre jeho vhľad do duchovných tém), Doctor Communis (univerzálny učiteľ, pre široký záber tém, ktorým sa vo svojich dielach venoval) . V roku 1999 pridal pápež Ján Pavol II. k týmto titulom ešte tretí, Doctor humanitatis (učiteľ ľudskej prirodzenosti, pre jeho učenie o ľudskosti, etike a morálke).

V januári 1274 bol Tomáš Akvinský pozvaný pápežom Gregorom X. na Druhý lyonský koncil, ktorý bol pokusom napraviť rozkol medzi latinskou a gréckou cirkvou. Na ceste ho postihla choroba; zastavil sa v cisterciánskom opátstve Fossanova. Opátstvo sa nachádza asi 100 km juhozápadne od Ríma. Práve tu strávil Tomáš posledné dni svojho života, ráno 7. marca zomrel a tu ho aj pochovali. Dominikáni si nárokovali právo na telo svojho brata, rovnako sa však cítili v práve aj cisterciáni, u ktorých svätý Tomáš svoju pozemskú púť dokonal. Nakoniec sa dosiahol kompromis, v ktorom bolo telo svätého Tomáša rozrezané na časti. Srdce a vnútornosti zostali v opátstve Fossanova a jeho ostatky boli prenesené do Baziliky svätého Sernína v Tolouse, ktorá patrila dominikánskym kláštorom.

V roku 1303 požiadal neapolský právnik Bartolomej z Capuy pápeža Benedikta XI., aby začal proces kanonizácie svätého Tomáša Akvinského. Pápež však zomrel skôr, ako sa procesy kanonizácie otvorili. Prvé formálne vyšetrovanie začal pápež Ján XXII. v roku 1318. 13. septembra 1318 pápež menoval neapolského arcibiskupa Umberta, biskupa z Viterba Angela a notára Pandulpha de Sabbello za komisárov vyšetrovania. Medzi 42 výpoveďami je svedectvo vojaka, ktorému sa po návšteve hrobu sv. Tomáša vrátila pohyblivosť končatín alebo výpoveď o uzdravení „nádoru v hrdle“ istej ženy po tom, ako počula zvonenie zvonu v opátstve Fossanova a modlila sa k svätému Tomášovi. Prepis prvého vyšetrovania bol zapečatený a doručený pápežovi, ktorý 23. júna 1321 schválil druhé vyšetrovanie. De Sabbello zostal v komisii a pripojil sa k nemu biskup z Anagni Peter Ferri a biskup z Terraciny Andrew. Druhé vyšetrovanie, ktoré sa konalo vo Fossanova, trvalo od 10. novembra do 27. novembra. Bolo predvolaných vyše sto svedkov. V júli 1323, viac ako dva roky po druhom a poslednom vyšetrovaní, pápež definitívne schválil kanonizáciu Tomáša Akvinského.

Kanonizácia svätého Tomáša bola v čase avignonského zajatia (1309-1378). Konala sa v dvoch fázach. Prvá slávnosť bola 14. júla 1323 v Pápežskom paláci v Avignone. Druhá sa konala 18. júla toho istého roku v avignonskej katedrále. Kanonizačná bula Redemptionem misit  stanovila deň sviatku svätého Tomáša Akvinského každoročne na 7. marca. V roku 1324 generálna kapitula dominikánskeho rádu vyhlásila, že svätý Tomáš sa vo význame a v úcte umiestni hneď za svätým Dominikom. V roku 1969 sa Tomášov sviatok premiestnil na 28. januára, keďže 7. marec bol často dňom Veľkého pôstu. 28. január je deň, keď boli Tomášove ostatky odovzdané francúzskym dominikánom.